Ako som vynadala jednému novinárovi

V poslednej dobe ma začali rozčuľovať články jedného novinára. Boli stále horšie a horšie. Bez šťavy a invencie. Nehovoriac o tom, že si vyberal témy, ktoré mu vyhovovali a boli „ľahšie spracovateľné“. Mal svoje zázemie, svojich ľudí a svoj štýl písania. Nemenil to. Preto sa v jeho článkoch objavovali tie isté mená a vyjadrenia tých istých úradníkov. Videla som ho v akcii. Podal si ruku s primátorom a vytiahol diktafón. Bolo vidieť, že si evidentne rozumejú. Aj napriek tomu, že išlo o dosť pálčivú tému. Novinár si urobil svoju prácu a primátor splnil povinnosť voči zákonu o slobode informácií. Podali si ruky a rozišli sa. Ten novinár ma rozčuľoval čím ďalej tým viac. Zistil, aké je výhodné stretať sa s ľuďmi na vyššej úrovni. Ak niečo potreboval, stačilo zodvihnúť telefón a na druhej strane sa ozvalo: „Á, to ste vy! Samozrejme, len príďte.“ A novinár sa tešil, akú má dobrú prácu. Ako si ho všetci vážia a radi sa s ním stretajú. Získal nových známych a zvýšil si kredit u svojich priateľov.Tak som sa raz naštvala a spýtala na rovinu: „Ty počuj, si spokojný s tým, čo robíš?“ On sa len pousmial a nechápavo sa na mňa pozrel. „Vidí sa mi, že si sa zmenil. Začínal si s tým, že ideš sekať a rúbať do živého a budeš na strane obyčajných ľudí, ktorých nemá kto zastať. Pamätáš sa na to? Sám si mi to hovoril. Tak čo sa stalo? Prečo píšeš bulvárne somariny a články, v ktorých o nič nejde?“Keďže mi vôbec neodporoval, povedala som na rovinu, čo si o ňom myslím. Dokonca som mu šľahla medzi oči, že si nezaslúži byť novinárom a nech prenechá miesto iným. Kto mi dal právo takto hovoriť? Moje svedomie. Pretože ten novinár som bola ja.