Čo mi odhryzlo svedomie

V starom divadle bola vernisáž. Vystavovali práce z umeleckej školy, do ktorej chodí aj dcéra. Dosť dlho trvalo, než som presvedčila mužské osadenstvo rodiny, aby sme išli na vernisáž. Presvedčil ich jediný argument. Po vernisáži pôjdeme nakupovať do hypermaketu. V starom divadle bolo super. Chlapci sa dokonca ani nerehotali. (Toho som sa najviac bála). Sestrin výkres nečakane pochválili. Bola na ňom veľká myšacia diera a vedľa nej akvárium. Názov práce: Život. V divadelnej kaviarni bolo plno ľudí. Postávali medzi stolmi, v rukách držali plastové poháriky a debatovali. Na stenách zavesené práce priťahovali ich pohľady. Za pultom, ktorý pripomínal maringotku so strelnicou, sa zvŕtala mladá baba. Fľašky s alkoholom mala uložené vo veľkom klavírnom krídle, postavenom na výšku. Dobrý nápad. Namiesto strún v ňom boli poličky na tovar. Vzadu na nožičky si zas mohli zamestnanci zavesiť kabáty. Dvere boli pokreslené farebnými postavami. Všetko dýchalo nápadmi scénografa Fera Liptáka a nádejných výtvarných talentov. V kaviarni bolo ako v úli. Predierali sme sa pomedzi hlúčiky. Ja vpredu, deti s manželom za mnou. Akoby sa báli, že sa im stratím a oni nebudú vedieť, čo majú robiť. Na jednom zo stolíkov bolo občerstvenie. Otočila som sa k nim a ukázala na koláčiky. Asi čakali, čo urobím. Zľahka som pristúpila k stolu a vybrala si veterník. To im dodalo odvahy a nenápadne si zobrali z bohatej ponuky sladkých aj slaných pochúťok. Gabriel po zahryznutí do veľkého kávového zrna uznanlivo prikyvoval. A mne sa zdalo, že ma prestáva hrýzť svedomie. Už zo mňa odhryzlo dosť a už sa nenechám obhrýzať ako koštiaľ! Dokonca ma začalo niečo hriať na zadku. To manžel strčil ruku do môjho zadného vrecka nohavíc. S veterníkom v ruke a s deťmi za chrbtom som si prezrela výkresy. Prežúvali sme a tvárili sa ako ostatní. Umelecky. Nikoho sme tam nepoznali, len pani učiteľku, ktorej som zakývala na pozdrav. Vedela som, že je najvyšší čas odísť. Chlapci stále viac pozerali na hodinky a významne na ne ťukali. Hľadala som očami manžela. Našla som ho pri dverách. Tuším si obzeral kvalitu kovania. S úsmevom som k nemu podišla a vyrazili sme do hypermarketu. Deti si vydýchli. Konečne vedia, čo ich čaká a čo majú robiť. To je ich istota. A ja som vedela, že ten kus, ktorý mi odhryzlo svedomie, sa mi nikdy nevráti.