Čo sa mi stalo v nitrianskom hypermarkete

V nedeľu sme vyrazili do hypermarketu. Dcéra si to namierila do oddelenia hračiek a chlapci do oddelenia audio-video. Radi tam hrajú počítačové hry na reklamnom stojane. Podporujem ich v tom, pretože je to jediná možnosť, ako sa naučiť komunikovať s Rómami. Ja som ťahala muža do textilu, kde už zďaleka svietili veľké farebné tabule so super zľavami. Videla som na ňom, že sa mu tam nechce. Zvykol byť viac ústretovejší. Neviem, čo mu vošlo do hlavy. Zrazu zastal a povedal, že on ide radšej na kávu a že sa mu vôbec nechce nakupovať. Ani mne sa nechcelo, ale keď tie tabule so zľavami boli také lákavé... On sa otočil a smeroval k malej kaviarni pri vchode. Ja som chvíľu nerozhodne stála. Okolo mňa sa presúvali nákupné vozíky a ťahali za sebou ľudí. Chvíľu som pozerala na lacné nohavice s visačkou „Len za 300 Sk“ a chvíľu na vzďaľujúceho sa manžela. Dobre teda, vyhral si, pomyslela som si naštvaná. Zvrtla som sa. Okolo mňa presvišťal chlapčisko na kolieskových korčuliach. V poslednej chvíli som sa mu uhla. Pridala som do kroku. Ešte som si všimla lacné jogurty a výhodnú aviváž „Dve balenia za jednu cenu“. Tvrdohlavo som išla ďalej. Mohli sme ušetriť. Ale kdeže, mladý pán si radšej ide sadnúť do kaviarne. A káva tam bude určite drahá. Za tú cenu kúpime v oddelení potravín aj kilo akciovej. Ech, kašlem na to! Prečo sa mám rozčuľovať?Prisadla som si k mužovi. Nízke pomarančové kreslo bolo celkom pohodlné. Vedľa nás sedel mladý párik. On fajčil, ona si lyžičkou miešala kávu. Z druhej strany sedeli dve ženy. Debatovali naklonené k sebe a k zákuskom. Za sklom sa ponáhľali ľudia alebo len tak postávali, akoby na niekoho čakali. V kaviarničke bolo príjemne teplo a šero. Objednali sme si kapučíno. Onedlho prišiel za nami syn. Vysvitlo, že už vonku mu ocko povedal, že budeme v kaviarni. Ležérne podal synovi ponukový list, nech si niečo vyberie. Prekvapene sa opýtal: „Ocko, môžem aj tento mliečny koktail za štyridsať korún?“ Keď prikývol, vyskočil z kresla a rozbehol sa medzi pokladne. Onedlho prišli všetky štyri deti. Muž sa len potichu usmieval. Ja som tomu nerozumela, ale bola som ticho. Popíjala som moju drahú kávičku. Posadali si pri vedľajší stôl. Boli vo vytržení, že si môžu objednať. Keď si konečne vybrali, muž ich poslal, aby si každý osobne objednal. Trochu sa zháčili, ale šli. Posedeli sme a zaplatili. Celý nákup v hypermarkete nás vyšiel na dvestopäťdesiat korún. To sa mi už dávno nestalo. Nemala som síce nové nohavice, ale mala som niečo, čo sa nedá kúpiť. A ešte som aj ušetrila.