Prečo som dnes plakala

Sedela som v redakcii na otáčacej stoličke a pozerala do modrastého svetla neónky. Ruky som mala za hlavou a hlavu opretú o operadlo stoličky. Predo mnou blikala obrazovka. Cez pootvorené okno bolo počuť sem-tam pípnuť vtáčika. Nevenovala som mu pozornosť. Pri susednom stole pracovala kolegyňa s grafikom a hádali sa, ktorá fotka bývalého starostu je lepšia. „Strč to sem pod tento text,“ nahla sa a pichla prstom do obrazovky. Nohy mala vyložené na stole, v druhej ruke držala pero, ktoré nervózne cmúľala v ústach. Zatvorila som oči. Cítila som, ako ma opantáva únava. Slabý šum začínal prehlušovať všetky zvuky. Zrazu mi myklo plecom a ja som otvorila oči. Našťastie si nikto nič nevšimol. Odkašľala som si a otvorila som agentúrne správy. Mala som čas. Môj novinový článok príde na rad tak za hodinu. Čítala som prvé ranné správy. Hneď dve boli o slovenskej speváckej súťaži. Ja z nej veľa nemám, pretože musím vtedy pracovať. Ale aspoň počujem spev súťažiacich, potlesk a výkriky radosti z vedľajšej miestnosti, kde okolo televízora sedia viacerí kolegovia. Keď sa mi podarí, odbehnem sa tam pozrieť. Postojačky si vypočujem časť piesne alebo reč moderátorov či porotcov a niekedy aj slová súťažiacich. Atmosféra okolo stola, na ktorom je položený televízor, je napätá. Hodnotíme výkony, vzdycháme pri falošných tónoch, povzbudivo vykrikujeme.„Poď, poď, pridaj, neboj sa! To je ono! Áááále, teraz si to posral!“ Čakáme, kým ako-tak utíchne potlesk, aby sa mohli prejaviť členovia poroty. „Ty si dobrý debil,“ komentuje kolega vyjadrenia prvého porotcu.„Hentá krava to teda zapotila,“ dodáva kolegyňa.„Ticho, ticho, teraz bude hovoriť Habera,“ nakláňa sa bližšie k telke ďalší. Počas piskotu obecenstva reaguje aj väčšina z nás podráždene. O chvíľu sme opäť ticho a čakáme na slová štvrtého porotcu. Po jeho slovách si vydýchneme. Usmievame sa. Usmieva sa aj súťažiaci. Konečne to má za sebou. Aj my sme si vydýchli. Keď moderátori ohlásia reklamu, rozídeme sa ku svojim počítačom.Takto to ide niekoľkokrát za večer. Dnes som sa dostala k telke práve vo chvíli, keď išli vyhlásiť ďalšieho vypadávajúceho. Po schodoch schádzala notárka v blúzke s ružovými bublinami a v rukách sa jej chvela obálka. Odovzdala ju moderátorom. Na pódiu v kreslách strnulo sedeli súťažiaci. „No, kedy ho už vyhlásia?“ spýtala som sa hlúpo.„To sa načakáme,“ vysvetlila mi jedna z kolegýň. „Teraz to začnú naťahovať. Budú volať najprv jedného, potom druhého a...“„Na to ja nemám čas,“ povedala som a išla som k počítaču. „Keď ho budú vyhlasovať, tak ma zavolajte.“Nestihla som to. Ani dneska nie. Kolegovia mi len zakričali: „Vypadol Konček!“Sedela som pred počítačom a hlava mi klesla na klávesnicu. Na obrazovke sa objavila dlhá čiara. Zaplnila druhý riadok, tretí... Ako EKG v nemocnici.Po chvíli som ju zodvihla. Po lícach sa mi skotúľali slzy. Spadli na písmená P a K. Slané kvapky začali stekať pomedzi klávesy stále hlbšie. Predstavovala som si, ako roztápajú nečistoty vo vnútri klávesnice. Začali mi tiecť slzy a ja som nič nevnímala. Vedela som len jedno. Musím napísať do tohto čísla článok o Petrovi Končekovi. A ja som chcela ísť domov. Utrela som si slzy a začala som písať nadpis: Peter Konček skončil, no spievať neprestane!. Na internetovej stránke som si našla jeho fotku s klobúčikom a reťazou okolo krku, aby som čitateľom pripomenula staré dobré časy. Grafik to práve zalomil na stranu a ja môžem ísť konečne domov. V pondelok ráno to bude v novinách. Čitateľov nesklameme. Utrela som si slzy. Tam vonku za oknom opäť svitá.PS: Tento článok som písala pre tých, ktorí ju majú radi aj pre tých, ktorí ju nenávidia.