Bývalý (m)učiteľ na I. stupni ZŠ, ktorý sa platonicky priatelí s Jonathanom Livingstonom, so Siddhárthom a hobitmi. Znamenie vodnára ho predurčuje k uletenosti všetkými smermi - hudba, literatúra, šport ... Zoznam autorových rubrík: Moja malá fikcia, Viera ako ju cítim, Aj také sa mi stalo, Moje malé postrehy, Zo života, Život je krásny, Malé gramatické okienko, Logopedické okienko, Rozprávky (aj) pre dospelých, Milovaťžofiu, Nedeľná ... veď viete : o ))), Biblia očami laika : ), ...cestou ma vanie..., šerm, moje hudobné výlevy, Etika u mňa v triede :o), Moja poviedkovňa, Pracujem ako divý :o), baška, (pre mňa) zaujímaví ľudia, na slovíčko, Nápadník, Súťaž krátkych videí, Súkromné, Nezaradené
V očakávaní vstupujem do zadymeného podniku. Pomaly kráčam pomedzi stoly a skúmavým pohľadom častujem všetkých prítomných. Podnik som prešiel krížom - krážom, ale nič nenasvedčovalo zvýšenej koncentrácii blogerov v tejto lokalite : ).
V poloprázdnom kostole bolo ticho. Len niekoľko postarších ženičiek zbožne šepotom odriekalo spoločné modlitby. Odrazu sa rozsvietili bohato zdobené lustre a všetko zmĺklo. Kdesi v kúte sa k sebe túlili dvaja mladí ľudia. Do tvárí im vidieť nebolo, no chlapčenský strih oboch túliacich sa, upútal pozornosť postaršieho pána, stojaceho opodiaľ.
„Zajtra sa športovo oblečte,“ oznámil som deťom vo štvrtok pred koncom vyučovania. „Huráááááááá!“ ozvalo sa zborovo z dvadsiatich troch úst. „Takže sa nebudeme učiť?“ prišla už očakávaná otázka. Zatvárim sa prihlúplo a nevinne sa pýtam: „A to už prečo?“ Nečakajúc na odpoveď dodávam: „Nezabudnite si čítanky, veci na výtvarnú a čistý zošit. V lese sa budeme totiž (ne)normálne (m)učiť. Deti ma už trošku poznajú a tak sa len pousmejú nad ďalšou „streštenosťou“. A i keď nevedia presne na čo, možno sa už začínajú aj tešiť : ).
„Ako si to môžeš dovoliť, nedať podpísať žiacku knižku?!?“ kričala pani učiteľka Ľubka, pričom sa celá triasla a od hnevu jej preskakoval hlas. Mlčal som. Tak voľajako sa mi zdalo hlúpe, rozprávať jej o tom, ako sa včera naši do krvi pohádali kvôli rozvodu. Spomienka, ako so sestrou plačem v susednej izbe, mi neprišla moc na chválenie, a tak som mlčal. „Poď von z triedy,“ povedala odrazu chladne.“ Sotva sme sa ocitli na chodbe a dvere sa zatvorili vyštekla: „Poslednýkrát sa ťa pýtam. Prečo nemáš podpísanú žiacku knižku?“ Odrazu sa rozohnala a prásk. Dostal som zaucho, na ktoré nikdy nezabudnem. „A zajtra prídu rodičia do školy!“ povedala tichým, priškrteným hlasom, z ktorého som necítil nič, okrem obrovskej zlosti.
„Tak toto je naša... tá ... oná... klubobovňa. Tu sa staráme o decká, snažíme sa ich zamestnať a vymyslieť im to ... no ... program, aby ... oné ... rozumieš.“ „Aby čo?“ pýtam sa nechápavo. „No aby ten... nekradli. Ja, keď som bol ešte mladý, tak som tiež občas niečo „čórkol“, ale teraz už viem, že to je poriadna hovadina,“ zakončil Laci svoj strhujúci monológ. Aby som nezabudol, Laci je Róm, ktorý ma mal na starosti počas mojej vysokoškolskej praxe.
„Aka, si už veľká, daj pozor na Renču a na Dava, kým sa nevrátime,“ oznámili rodičia mojej takmer deväťročnej sestre. Nie veľmi nadšene im prikývla a oni odišli. „Tu si sadnite a pozerajte „telku“. Akurát ide detektív Karol,“ povedala a viac si nás ani nevšimla.
Nie, nie, nebojte sa. Nepomýšľam na sebevraždu. Len som spravil taký pokus.
Náš kamarát Sergej (čítaj Maťo) je playboy. Niežeby bol oslnivo krásny, to nie, ale má v sebe čosi, čo nenechá chladným žiadne ženské srdce v okruhu niekoľko sto námorných míľ : ).
Vychádzam zo školy zároveň s hlúčikom detí. „Doviii...“ ozýva sa z viacerých úst. „Majte sa, banda nepodarená,“ odpovedám a pridám do kroku. V tej chvíli však moju pozornosť upútajú dvaja malí šibali, ktorí sa plížia sotva pár metrov predo mnou. Prvý z nich bol tmavý a mal okrúhle okuliare. Ten druhý bol o čosi nižší a ryšavé vlasy mu doďaleka žiarili. Pričupení sa dostali až k múriku, ktorý obkolesuje naše školské smetné koše. Až teraz som si všimol, že z opačnej strany stojí postarší prešedivelý bezdomovec v staromódnom hnedo-sivom plášti a prehrabáva odpadky. Chlapcov si zatiaľ zjavne nevšimol.
Dnes moji žiaci spravili na slovenčine aspoň desať drepov. A na matematike? Tam ich bolo hádam ešte viac. Nie, nie, nejde o žiadne fyzické tresty : ), len som sa bol v rámci zvyšovania mojej odbornej spôsobilosti pozrieť na hodinu svojej kolegyne. Že nerozumiete? Rád vysvetlím : )
(Táto udalosť je pravdivá, len názvy ulíc sú zmenené) „Dobrý deň, dispečing, ako Vám môžem pomôcť?“ ozval sa príjemný ženský hlas v slúchadle. „Potreboval by som vedieť, kde môžem priniesť všetky dokumenty pri likvidácii poistnej udalosti.“ „Marťanská 19. Viete, kde to je? Stačí ak pôjdete električkou 515 a vystúpite na Námestí kvetiniek. Odtiaľ to zvládnete i peši. Príjemný deň.“ „Ďakujem, i Vám,“ reagoval som pohotovo. O necelú hodinu neskôr opäť vytáčam to isté číslo, no tentokrát, už o čosi horšie naladený. „Dobrý deň, to som opäť ja. Som na Marťanskej, no tu mi tvrdia, že už vyše dvoch mesiacov sa likvidácie poistných udalostí vybavujú na Ufonskej.“ Pri tejto mojej vete sa statný SBS-kár prihlúplo usmieva, veľmi oduševnene prikyvuje a hlasno dodáva, aby to i v telefóne bolo počuť: „Dnes už ste asi šesťdesiaty, mladý pánko.“ Opäť ten úsmev. „A čo po mne chcete,“ ozvalo sa z telefónu.
„Úžasný Londýn. Namiesto romantiky vo dvojici (manželka totiž tesne pred cestou ochorela a musela zostať doma), tri dni driny v šermiarskej hale, jedna polnočná evakuácia z hotela („igelitka“ so spodnou bielizňou, zabudnutá kdesi pri bazéne : ) a teraz ešte aj toto,“ hovorím si na letisku, čítajúc oznam o meškaní môjho letu. Bezmocne klesám na prvé voľné sedadlo a smutne, tak nejako bez nálady, pozorujem okolie. Odrazu si ku mne prisadol mladík. Pomenší, taliansky typ, tak v mojom veku. O chvíľu sme už vášnivo debatovali o (ne)zmysle života. Asi po hodine sa Claudio, tak sa mladík volal, zodvihol ,že jeho let práve hlásia. Rozlúčili sme sa a on odišiel. Opäť som sa pohrúžil do svojich myšlienok, keď tu...odrazu som si uvedomil že Claudio stojí opäť pri mne. Lámanou angličtinou mi vysvetľoval, že jeho batožina, plná kníh, váži príliš a pri prepážke po ňom chcú 40 libier (asi 2 000sk). Anglickú menu u seba už nemá a ako na potvoru, „kreditka“ tiež nefunguje : ). Tak keby som mohol...
Pomaly kráčame so svokrou k nášmu malinovo červenému tátošovi. „Ale prečo je otvorený kufor?“ Obaja podvedome pridáme do kroku, aby sme dostali odpoveď. Štyria veľkí holohlaví chlapi práve vyberajú rezervu z nášho auta. „Čo to robíte? Vy...“ spustila svokra a prekvapení chlapi sa dali na ústup, počas ktorého ich obdarila tými najvyberanejšími slovami. Aby ste ma zle nepochopili, moja svokra je útle a milé žieňa, ale v takýchto situáciach, sa mení na besného pitbula : ). Keď sa dostali až k svojmu autu, ozval sa, takmer ospravedlňujúc, najväčší z nich: „Ale pani, čo sa rozčuľujete? Veď to je naša práca.“
alebo Dvaja blogeri tankujú taliansky Super Pb. Na počiatku bolo slovo a slovo bolo Blog a Blog nám dal slovo. „Ahoj Mirec, my už sme tu – na Schwechate,“ oznamujem celkom pokojne. „No ja som pár metrov od navigačnej veže. O chvíľu som u vás.“ Ubehlo asi 10 minút. Miro nikde. Zato rakúski policajti už okolo nás prešli najmenej trikrát. Znovu vytáčam jeho číslo: „ No, Mirec, ta de si ?!“ pýtam sa nervózne prešľapujúc pri nie celkom predpisovo zaparkovanom aute. „Už idem, som na diaľnici a nejako to tu musím zariadíííť...“v telefóne najskôr zapraskalo a následne sa ozvala rana, akoby sa Miro s niekým bil. „Počkaj, čo zariadiť a prečo si na diaľnici, keď si bol ešte pred chvíľou tu neďaleko?“ Telefón však zostal hluchý.
„Konečne piata hodina. Dnes to bolo naozaj o držku,“ vravím si vchádzajúc do triedy. Hodina prebieha vcelku normálne až do momentu, kedy sa ozvalo zreteľné „píííp-píííp“ a to práve z môjho pravého vrecka. „Na hodinu nepatria žiadne hračky, ani zapnuté mobily,“ zneli mi v ušiach vlastné slová. Tak nejako som to hovorieval deťom, hroziac trestom smrti, respektíve vyhodením „prístroja – narušiteľa“ do smetného koša.
Už som vám vravel, že som hróóózne prísny na slovenčine? Ach áno, áno, už si spomínam, ten nešťastný nominatív plurálu. To, mi zas tak veľmi pripomínať nemusíte : ) No dnes to bolo celé akosi inak. Krik, smiech, ovácie s búrlivým potleskom, ba dokonca i plač a to všetko práve na hodine gramatiky.
Malinovočervená felícia sa rúti rýchlosťou vyše stodvadsať kilometrov za hodinu po ceste tretej triedy medzi Šenkvicami a Vištukom. Ten človek musí byť šialený, pomyslím si a ďalej pohľadom sprevádzam hazardéra. Pomaly dobieha starú škodovku. Vyhodil blinker. To nemôže myslieť vážne, veď je tesne pred zákrutou...Sotva som si v duchu uvedomil tento fakt, ocitol sa vodič v nezávidenia hodnej situácii. V momente predbiehania, keď bola „škoda stovka“ práve vedľa neho, zjavil sa necelých 40 metrov pred ním nový červený golf. Skúmavo som sa zahľadel do kabíny. Zamrazilo ma. To predsa nie je možné. Vystrašený pohľad, kŕčovito stiahnuté lícne svaly, kropaje potu na čele a ... moja tvár...
Vyťukávam čísla. Ešte posledné číslo mi typickým zapraskaním v slúchadle oznamuje svoj koniec. Nasleduje krátke ticho, ktoré po niekoľkých sekundách vystrieda dlhý signál zvonenia. Niekto na opačnom konci zodvihol : „ Prosím ?“ Telom mi prešiel kŕč, zaplavila ma horúčava a pocítil som úplnú slabosť, ako človek, ktorý práve prekonal veľkú horúčku. Ale veď to je...
Pred pár dňami sme si domov objednali plastové okno. Vybrali sme si z viacerých ponúk, tú, ktorá vyzerala časovo najlepšie, a cenovo prijateľne. Nasledoval stručný telefonát a všetko bolo zdanlivo v najlepšom poriadku.
