Dávid Králik
...egoizmus náš každodenný...
V utorok večer som mal kopu roboty. Pripraviť sa do školy (aj po desiatich rokoch (m)učenia si stále robím do školy písomné prípravy, lebo som zistil, že keď som dobre pripravený, je to obvykle paráda :o), napáliť CD-čka, aby sme v stredu začali s predajom a čo najskôr poslali peniažky na detskú onkológiu a napísať aj nejaký článok na blog. S víziou týchto povinností som Baške navrhol, aby išla pokojne spať, že sa o Veri v noci postarám (Veri bola dosť chorá, mala vysoké teploty, dokonca nám hrozila hospitalizácia v nemocnici...). Stačilo jej dať okolo jedenástej „brufen“ na teplotu. V mobile mi zapípala pripomienka a tak som bezmyšlienkovite vstal od počítača a išiel som splniť úlohu. Lenže, v záplave tých vlastných „dôležitých vecí“, ktoré som práve robil, ja hovado nešťastné, miesto liekov na teplotu, beriem do ruky fľaštičku s antibiotikami...
