Bývalý (m)učiteľ na I. stupni ZŠ, ktorý sa platonicky priatelí s Jonathanom Livingstonom, so Siddhárthom a hobitmi. Znamenie vodnára ho predurčuje k uletenosti všetkými smermi - hudba, literatúra, šport ... Zoznam autorových rubrík: Moja malá fikcia, Viera ako ju cítim, Aj také sa mi stalo, Moje malé postrehy, Zo života, Život je krásny, Malé gramatické okienko, Logopedické okienko, Rozprávky (aj) pre dospelých, Milovaťžofiu, Nedeľná ... veď viete : o ))), Biblia očami laika : ), ...cestou ma vanie..., šerm, moje hudobné výlevy, Etika u mňa v triede :o), Moja poviedkovňa, Pracujem ako divý :o), baška, (pre mňa) zaujímaví ľudia, na slovíčko, Nápadník, Súťaž krátkych videí, Súkromné, Nezaradené
Taká pivová fľaša toho pamätá. Tá by vedela rozprávať. Jej hrdlo totiž pozná osobne zákazníkov i predavačov. A vzhľadom na to, že je nestranným pozorovateľom a dokáže podať relatívne pravdivú výpoveď o každodenných hádkach v obchodoch, dovolil som si ju požiadať, aby nám poskytla svoju víziu sporných momentov pri okienku s vratnými fľašami : )
„No, šupito do postelí, Prďolky a ide sa čítať.“ oznamujeme s manželkou deťom. „Mne Aladina,“ vraví Veri. „A mne, Krtek a maminka,“ kontruje sestre Viki. Len pre upresnenie, tieto dve knižky znamenajú asi tri štvrte hodinku čítania. Aj napriek miernej náročnosti prianí našich potvoriek, som rád, že túto „140-stranovú literárnu turistiku“ s deťmi každý večer absolvujeme.
Som učiteľ a som hróóózne ukecaný. Každú hodinu sa snažím začať nejakým príbehom, ktorý aspoň zdanlivo súvisí s témou preberaného učiva. Bez ohľadu na to, či ide o čítanie, sloh, telesnú, či matematiku. Čas od času, sa mi podarí vyvolať u tých malých dôležitých osôbok takú búrlivú diskusiu, že potom máme čo robiť, aby sme stihli vypočítať príslušný slovný príklad, či dočítať článok do konca. Pravdupovediac, už ani neviem, o čom bola tá dnešná motivácia, no po jej skončení vo mne zostal len smútok a zúfalo bezmocný hnev.
Dozor na chodbe, to vám poviem, je pre každého učiteľa poriadna patália. Tam šprintérska súťaž naprieč triedou, inde zas hádzaná so špongiou v kombinácii s grécko-rímskym zápasom, či boxom vo voľnom štýle. V päťminútových intervaloch sa striedajú informácie o tom, kto a čo napísal a nemal, s informáciami kto a čo nenapísal a mal. Nech je ako chce, mne sa včera trochu tohto „adrenalínového športu“ vyplatilo.
Je tmavé, chladné ráno. Pomaly kráčam do školy, prehrabujúc sa v spleti udalostí posledných dní, keď tu zrazu...niekde tesne za mnou sa ozval štebotavý hlas mladej mamičky: “Áno moja, jasné. Určite si spolu večer niekde sadneme. “ - prívetivý smiech ukončil telefonát. „Kto to bol ?“ spýtalo sa nesmelo malé dievčatko, ktoré mamička po skončení telefonátu skoro poklusom ťahala za sebou. „Čo ťa je do toho! Radšej si švihni, lebo zas kvôli tebe zmeškám do práce.“ Tá premena ma šokovala. Zostal som stáť pozorujúc pretekársku dvojicu, ktorá sa mi strácala v hmle tesne pred cieľovou rovinkou do školy.
Ako vášnivý „Tolkienovec“, som si nemohol nechať ujsť sobotňajšie večerné televízne vysielanie druhého dielu trilógie Pán prsteňov. Viackrát som čítal knihu, i videl film. Strhujúci príbeh vykresľujúci boj o osud Stredozeme, ma nanovo uchvátil. Zaujalo ma však niečo, čo som si doteraz nevšimol.
„Vážení rodičia, od dnešného dňa sa stávate starými rodičmi a ja som šťastný otecko.“ Takýto oznam našli rodičia žiakov 4.C zo ZŠ Tbiliská v žiackych knižkách svojich ratolestí. Odkaz vzbudzujúci úsmev na tvári však v sebe ukrýva omnoho viac, než len pokus pobaviť rodičov.
Ako vášnivý čitateľ rozprávok som sa nedávno dostal ku knižke M. Macourka „Láska jako dělové koule.“ Spomedzi mnohých veľmi pekných rozprávok ma vzhľadom na moju profesionálnu deformáciu upútala jedna, ktorá rozprávala o malej žirafe. Tá mala vždy jednotku z matematiky aj z čítania, ale z telocviku mala vždy päťku, lebo nevedela urobiť kotúľ. Bola z toho celá nešťastná, a aj keď jej všetci radili, ako na to, žirafe sa kotúľ nikdy nepodaril. A keď bol koniec školského roku a rozdávalo sa vysvedčenie, žirafa mala päťku z telocviku a veľmi plakala. Prišla domov a jej ocko s mamičkou sa pýtali, čo sa jej stalo. Žirafa sa priznala, že má päťku z telocviku, a mamička s ockom nepovedali nič, išli do vedľajšej izby a dlho sa tam radili, a keď sa vrátili, niesli svoje staré vysvedčenia, a keď si ich malá žirafa pozrela, našla tam päťky z telocviku.
