V súčasných západných debatách o Blízkom východe existuje zvláštny paradox. Konflikty, v ktorých umierajú státisíce ľudí, miznú z verejného priestoru v priebehu týždňov, zatiaľ čo jeden konkrétny konflikt je schopný mobilizovať univerzity, médiá, ulice aj medzinárodné inštitúcie prakticky nepretržite. Nejde o Jemen, Sudán, Sýriu, Kurdov ani o systematické prenasledovanie kresťanov v moslimskom svete. Ide výlučne o Palestíncov. Táto disproporcia nie je náhodná a nemožno ju vysvetliť ani mierou utrpenia, ani jeho intenzitou. Vysvetľuje ju ideológia, ktorú možno presne pomenovať: palestinizmus.
Palestinizmus nie je obhajoba práv Palestíncov, rovnako ako ním nie je kritika izraelskej vlády či vojenských operácií. Tieto postoje sú legitímne a kompatibilné s uznaním Izraela ako štátu. Palestinizmus je niečo iné. Je to ideologický rámec, rozšírený najmä v prostredí radikálnej západnej ľavice a časti moslimských komunít v západných spoločnostiach, ktorý stojí na alternatívnom a selektívnom výklade histórie, práva a reality. Jeho jadrom nie je politika, ale ontologická delegitimizácia štátu Izrael ako židovského štátu.
Základným stavebným kameňom palestinizmu je falošný historický naratív. Izrael je v ňom prezentovaný ako koloniálny projekt, európsky implantát a produkt západného imperializmu. Tento rámec ignoruje historickú kontinuitu židovskej prítomnosti v regióne, popiera národný charakter židovského sebaurčenia a násilne aplikuje moderné koloniálne kategórie na kontext, ktorý s koloniálnou logikou nesedí. Nejde o analýzu, ale o ideologický anachronizmus, ktorého jediným cieľom je zbaviť Izrael legitimity ešte predtým, než sa začne akákoľvek diskusia o jeho konkrétnych krokoch.
S tým súvisí systematické zneužívanie jazyka ľudských práv a medzinárodného práva. Pojmy ako apartheid, genocída či etnické čistenie sa nepoužívajú ako presné právne kategórie, ale ako morálne kladivá. Nie sú aplikované konzistentne, nie sú porovnávané s inými konfliktmi a ignorujú bezpečnostný, vojnový a regionálny kontext. Ich funkciou nie je ochrana civilistov, ale morálna démonizácia jedného konkrétneho štátu. Výsledkom nie je univerzalizmus, ale výnimka – aplikovaná výlučne na Židov.
Táto výnimka sa prejavuje aj v tom, čo palestinizmus nevidí. Autoritárstvo, korupcia, politické násilie, potláčanie práv žien a menšín v palestínskej a širšej arabskej politike sú pre tento diskurz buď neviditeľné, alebo ospravedlňované. Izrael je posudzovaný podľa kritérií, ktoré neplatia pre žiadny iný štát na svete. Táto asymetria nie je náhodná, ale ideologická. Palestinizmus nepotrebuje komplexnú realitu, potrebuje morálne jednoduchý príbeh.
Práve preto je namieste otázka, prečo neexistuje porovnateľná globálna mobilizácia za Kurdov, Jemencov, Sudáncov či sýrskych kresťanov. Tieto skupiny čelia masovým vraždám, etnickým čistkám a systematickému prenasledovaniu, často v neporovnateľne väčšom rozsahu. Napriek tomu nevznikajú univerzitné okupácie, globálne bojkoty ani permanentné morálne tribunály. Keď moslimovia vraždia, mučia alebo znásilňujú iných moslimov, konflikt je zrazu „komplexný“, „vnútorný“ a vyžaduje si zdržanlivosť v hodnotení. Keď je však možné rámcovať násilie ako konflikt medzi Židmi a moslimami, komplexnosť mizne a nastupuje morálna hystéria.
V tomto bode sa ukazuje aj vzťah palestinizmu k antisemitizmu. Palestinizmus sa formálne označuje ako antisionizmus, no antisionizmus nie je kritikou politiky, ale popretím práva Izraela existovať ako židovského štátu. To, že sa k nemu hlásia aj niektorí Židia, nemení nič na jeho povahe – rovnako ako existencia žien proti ženským právam neruší mizogýniu. Nejde o úmysel, ale o štruktúru diskurzu. Popretie kolektívneho práva Židov na štátnu existenciu je diskriminačné bez ohľadu na to, akým jazykom sa maskuje.
V západnom prostredí palestinizmus plní ešte jednu funkciu. Je identitárnym markerom morálnej nadradenosti. Umožňuje symbolicky bojovať proti „Západu“, „kolonializmu“ a „bielemu útlaku“ bez osobných nákladov a bez nutnosti riešiť reálne politické dôsledky. Palestínci v tomto rámci nefungujú ako politickí aktéri so zodpovednosťou, ale ako projekčná plocha západných ideologických konfliktov. Ich utrpenie je estetizované, zosilňované a politicky kapitalizované – nie riešené.
Ak by palestinizmus bol skutočne hnutím za ľudské práva, nemohol by byť takto selektívny. Nemohol by mlčať pri jedných obetiach a kričať pri iných. Nemohol by aplikovať univerzálne princípy iba tam, kde sa to ideologicky hodí. To, že to robí, odhaľuje jeho pravú povahu. Nejde o súcit s Palestíncami, ale o posadnutosť Židmi. Nie je to humanitárna morálka, ale ideologický filter, ktorý rozhoduje, ktoré obete si zaslúžia pozornosť – a ktoré nie.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
