Darujem ti krídla, a jediné čo si želám, vidieť ťa lietať. #domideeblog Zoznam autorových rubrík: pre teba, lebo láska, english poems
Mohol mať okolo 30tky. Tvár mal skoro úplne bez vrásky.... „Niekedy stačí len zobudiť sa. Inokedy potrebuješ povzbudenie na to aby si kráčal ďalej. Niekedy máš chuť smiať sa od rána do večera. Inokedy chceš rýchlo zabudnúť. Niekedy je život hračka. Inokedy zaberačka. On žil v čase keď niekedy bolo teraz a inokedy? Jednoducho v iný čas, a možno nikdy, žil teraz.“
Na živote ma vždy najviac fascinovali slová. Hlavne ich sila. Pretože sila slova je takpovediac neprekonateľná. Jedno slovo dokáže zachrániť, zraniť, pomôcť, ublížiť, či zmeniť chod tvojho života. Iba pár písmen. A napriek tomu robí divy. Podobne je na tom aj slovo...
Niečo, čo sa skutočne stalo, deje, a my buď veríme, alebo nie. Ale to v konečnom dôsledku tak podstatné vlastne nie je. Celý život je vlastne o tebe, tvojich postojoch človeka, názoroch, snoch, v ktorých drieme pravda odveká.
...ahoj, nevieš prečo, ale práve teraz si čítaš tento článok. Možno ťa zaujal názov, možno fotografia. Možno si, možno som blázon, a občas sa vyžívame v tom ako nám ľuďom krásne prepína. Robíme veci podľa seba, občas pre dobrý pocit rodiny. Ale čas beží, a tebe ubehli aj dnes „len tak“ minimálne 4 hodiny....
Poznáš ten pocit, keď ti priateľ povie, že vlastne nevie čo cíti, alebo okamih kedy ťa ničia vlastné city? Či je to láska, ty, či okolie. Akosi postupne to ničí tvoje pohodlie. A potom tie siahodlhé polemiky, či nápomocné články od Eriky. Ako sa zbaviť smútku, ako skryť emócie, čo zaberá na bolesť duše...a prečo ťa dnes tvoje srdce vlastne už od rána kúše.
Čas beží niekedy príliš rýchlo na to, aby sme si uvedomili našu osobnosť, túžby, či dosiahnuté ciele. Preto som sa rozhodla napísať ti, o tom aká si výnimočne iná, čo na tebe milujem, a prečo ťa mám rada..
Otázka, na ktorú by každý rád počul len jednu odpoveď. A nie je to vôbec dneškom, dobou, či storočím. Láska bola, je, a bude to, čo si nás pomaly zotročí. Nie vždy však podľa našich predstáv.. Miloval ju, a ona?
Skúste sa prejsť občas po rušnej ulici, sadnúť do preplnenej kaviarne, či len pozrieť na sekundu vlastnej osobnosti do tváre. O 5 minút dvanásť, o tri štart, raz – dva – tri ideeem. Stále tie časové hodnoty, množiny, otravné čísla. A ty? Nemáš čas.
Dnes je všetko o srdiečkach, milých slovách, objatiach, kvetoch, a červenej. Každý každého ľúbi, občas padne slovo „milujem“, alebo ťa jednoducho potrebujem.
Život beží príliš rýchlo na to, aby sme niekomu dovolili vyniesť rozsudok nad našimi dňami, našim úsmevom, či dobrou náladou. Od malička sme si akosi zvykli na to, že nám ľudia hovorili akí sme, čo vieme, a čo nám zas nejde.
Pred pár dňami som ho stretla asi po 3tí krát. Snažil sa tváriť tak, aby som si ho nevšimla, myslel si, že ho prehliadnem, a život bude pokračovať v rovnakom tempe. Ale ja milujem ľudí, a hlavne ich pohľad. Tie naše sa tiež stretli.
Každé ráno vidím bežiacich ľudí ponáhľajúcich sa do práce, potkýnajúcich sa o vlastné životy, nervózni, nevrlí, a znechutení vlastnou existenciou. Spôsobom života, povinnosťami..
Niekedy musíš počkať, niekedy musíš veľa trpieť, niekedy sa musíš milionkrát poučiť, a niekedy to proste len cítiš, a vieš ako už viac neutrpieť. Vieš, že ak by si zastal na polceste poslednej prekážky, neprišiel by si tam kde si teraz. A niekedy sa musíš láske jednoducho naučiť. Dnes nemusíš sedieť v lavici, ani stáť na krajnici, nemusíš počúvať, ani odpisovať od spolužiaka po tvojej pravici. Stačí ti srdce, city na polici, ty, a krátky bozk na líci.
Samé predsavzatia, sľuby, prosby, sny, a zmeny. Ty stojíš uprostred. Trochu zmätený, trochu nadšený, a trochu sklamaný. Z toho čo si mohol, mal, čo sa od teba čakalo. Možno rozmýšlaš , že keby vtedy, a keby potom, to by bolo inak, a mohol si byť predsa len lepší synak. Ale ja počujem len bla bla bla.
Lujza bola mladá baba, ktorá roky snívala o princovi na čertovsky drahom bielom koni. Taký ten fešáčik z hornej ulice, ktorý nemá hlboko do vrecka. Ale nebola náročná, len sa mala rada. Nazývala to...
