Darujem ti krídla, a jediné čo si želám, vidieť ťa lietať. #domideeblog Zoznam autorových rubrík: pre teba, lebo láska, english poems
Dnes som mala voľno tak som sa zamýšľala nad životom, jeho priebehom, zmyslom, a tak všetko dokopy. Snažila som sa nájsť vec, alebo čin, ktorý je pre nás ako ľudí najťažší. Niečo, čo naše ego ľahko neprekusne, niečo tak silné, ťažké, a predsa potrebné. A našla som...
Milujem príbehy. Hlavne keď ma prinútia zamyslieť sa nad tým čo bolo ďalej. Občas ich v tom najlepšom jednoducho nedočítam. Nie, že by sa mi nechcelo, len rada zapojím fantáziu a vytvorím si svoj vlastný koniec. Čo však robíš ak po niečom už dlho túžiš a ten vysnívaný cieľ, či šťastný koniec neprichádza? To je už o inom....
Stále mám ten prázdny pohľad pred očami. Stála si tam. Bolo chladné londýnske ráno, ale tebe zima neprekážala. Asi preto, že tvoja bytosť sa snažila vyviaznuť zo situácie.. Vlastne to nebola len momentálna situácia, ale skutočný príbeh mnohých. A ja sa už tomu nedokážem len bez slova prizerať...
Zavri oči. Aspoň na pár sekúnd a predstav si moment keď si bol malým dieťaťom. Ten mini človek obklopený láskou otca a matky. A samozrejme babky. Žiadny stres, obed pri stole, nemusel si nič a dostal si všetko, dostal si lásku. Od tých dvoch podstatných ľudí v tvojom živote. A teraz si znova zavri oči...
Ak sa spýtate autora čo ho inšpirovalo ku napísaniu knihy, či článku, či akéhokoľvek diela ktoré vytvoril perom väčšinou odpovie: okolie, ľudia okolo mňa, priatelia. A potom nachvíľu stíchne. Viete čo sa vtedy odohráva v jeho hlave? Opačná, pravdivá odpoveď. Celé je to vlastne o mne. Nebol žiadny hlavný hrdina z Hornej – Dolnej. Iba ja. Iba ty. To tajomstvo, ktoré možno veľa ľudí netuší..
Dnes ti porozprávam krátky príbeh na konci ktorého možno zistíš, že píšem práve o tebe. Viem, možno si myslíš že neviem, lebo ťa nepoznám, ja napriek tomu tuším, myslím si, vnímam, počúvam, a píšem...
Poznáš to, zamiluješ sa, srdce sa utrhne z reťaze, myšlienky blúdia, a rozum si zoberie na pár mesiacov, či rokov neplatenú dovolenku. Jednoducho je tu ten cit. Je tu ona, on, my, ty, a oni. Miluješ, bezhlavo, a predsa detailne. Až...
Dnes v noci som si spomenula na deň jednej mojej známej, ktorý sa udial pár mesiacov dozadu. Prechádzala sa okolo cintorína a pri pohľade na tie chladné tmavé kamene si uvedomila, že je vlastne šťastná. Má všetko čo chce. Priateľov, rodinu, domov, prácu, a priateľa, ktorý ju miluje. Mala pocit, že keby práve v tom okamihu zomrie, bude to asi s úsmevom na perách. Kto z nás si to však môže v dnešnej hekticko – krásnej, a zároveň únavnej dobe povedať?
...možno si na tento článok čakal, možno už dávno poznáš odpoveď. Možno máš tú výhodu, že si žena a nepotrebuješ o svojich citoch počuť žiadnu výpoveď. Ale predsa je občas dobré si pripomenúť..kedy milujeme, ako silno...a prečo vlastne.
Mám pocit, že v dnešnom zaláskovano - nezaláskovanom svete je táto téma stále aktuálna. Nie len pre ženy, veď sám muž má občas pochybnosti o svojich vlastných pocitoch. Tak prečo sa nad tým všetkým spolu nezamyslieť. ..
Pozrela som sa naspäť na mierne rozmazanú minulosť, a to čo som zbadala ma mierne vykoľajilo. Bol to ten pocit, ako keď pomôžeš dieťaťu so stavaním koľajnice z hračkárstva, a jeden diel jednoducho chýba. Vysvetľuješ tomu malému človeku, že sa možno stratil, a možno len vo výrobni nastala malá, nenápadná, hoci podstatná chyba. Dnes to nebude o zajtrajšku, ale o nás..
„sometimes there is a stranger in your mind, And this stranger is your....“ Bol to príbeh, ktorý sa stal skutočnosťou v priebehu niekoľkých minút. Neveril by si, ale práve sa deje aj tebe, možno v tebe, či mimo teba. Ale stále je tu. Prítomný, a ničím nerušený...
Zistila som, že patrím medzi tých ľudí. Ktorí sa nemýlia, vždy majú pravdu, nikdy sa nepotknú, a nepominú. Vlastne počula som o tomto zvláštnom druhu aj to, že taký ako ja neexistujú. Tak si hovorím trocha schizofrenicky sama pre seba: „Som, alebo nie som?“ Bohužiaľ som aj našla odpoveď. Nie som tak úplne. Možno ešte o čosi menej. Irónia 21 storočia.
Niekedy si prajem aby život nebol ľahký, niekedy zas skúšam všetky medziľudské skratky. Niekedy mám silu za dvoch, inokedy ...
Poď sa zahrať. Bude to krátke, intenzívne, vzrušujúce, a ľahkovážne. Nemusíš mať žiadne vedomosti, žiadne ambície, pravidlá zvládneš zachvíľu. Počet hráčov je neobmedzený. Veková hranica nehrá žiadnu rolu, a pohlavie mi je takpovediac ukradnuté.
Robíme všetko pre to aby sme dokázali prežiť, zaujať, a na pokraji nežiť. Ranné vstávania, nekonečné zápchy na cestách. Obed s kolegami, či na lavičke narýchlo odbalená treska. Neskoré príchody domov, uzávierky, ktoré chceme dotiahnuť dokonca. Úlohy, stres, požiadavky, úspech, sláva. Kolotoč, ktorý nejde, a vlastne nemáš dôvod zastaviť, a potom tie oslavy. Do rána. A odznova.
