Dorota je to, čo tvoj cit aj rozum presahuje a je to nebezpečné stvorenie... skoro ako v tej pesničke Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Rastú mi tu ruže. No fakt. Sú krásne. Fakticky. A sú chutné. Mám ich v brušku..na rozlúčku. Dajte mi klieštiky a nožničky a ja si ich vyberiem, lebo už troška pichajú a vädnú- Nemajú vodu, ja ich neživím. Len sa mi tu tak urodili, ako pri našom dome. Zvláštny pocit.. Len tie tŕne ma škriabu, no hej, neverili by ste...ale k ružám patria... A akej sú farby? Takej, aká vás napadla. Teda predpokladám, že červené. Ale tieto sú iné.
Ako veľmi som túžila stať sa inou. Je to lákavá predstava, chcieť byť niekým iným. Alebo dokonca niečím iným. ...Ako sa všetci neustále snažíme nájsť samých seba. Niekto sa nenájde celý život, niekto si mylne myslí, že UŽ sa našiel. A možno ten, kto vraví, že sa hľadá, už dávno prišiel na to, akú úlohu zohráva jeho mikro-osobnosť, v tomto makro-svete. Aké prosté, sprosté..
Ležím na tráve. Na zelenej tráve obklopená kvetinovými farbami. Tancujúca s vlkmi, splývam s rosou-s hŕbou kvapiek.
Začiatok septembra. Pred dvoma rokmi. Jedna z prvých hodín dramáku. Bol pekný deň. Slnko príjemne hrialo a všetci sme išli do parku... Mali sme písať, čo sme chceli... Tak som písala. Čujte
Bolí ma hlava. Je to hlúpe. Taká jednoduchá veta, ktorá zdôrazňuje a opisuje pocit. Nie, nebolí ma z toho, že som chorá. Ide mi prasknúť. Z tohto sveta, z týchto ľudí. Z tejto špiny, ktorá je všade okolo mňa.
Realita? Matná ilúzia našich spomienok. Energia uplynulých týždňov. Náhodné dotyky, nepatrné bozky, míňajúce pohľady. Skončili? Nikdy nezačali?
Ako nekonečne túžim stať sa inou... Myšlienkou...Nápadom... Len tá je čistá, bezchybná. A nikto ju nevidí.
