V predchádzajúcich dvoch blogoch som písal ako ja čítam nový Štátny vzdelávací program (ŠVP) : tu: https://blog.sme.sk/droppa/spolocnost/zmena-perspektivy-vo-vzdelavani ... a o nedostatkoch a nadbytočnostiach v novom ŠVP z môjho pohľadu: tu: https://blog.sme.sk/droppa/spolocnost/nedostatky-a-nadbytocnosti-v-novom-svp
Sériu zakončím „nutnou, ale nepostačujúcou podmienkou“ úspešnosti kurikulárnej reformy.
Ak teda veľmi zjednodušene máme prejsť od modelu: „tu máš fakty, nabifľuj sa“ k modelu: „tu máš problém, vyrieš ho“, musíme zmeniť uhol pohľadu nielen na obsah, ale aj na ciele, plány, hodnotenie a rolu učiteľa. A z toho jasne vyplýva od koho najviac závisí úspech tejto transformácie. Na učiteľoch. Na jednej strane chceme po učiteľoch aby zmenili prístup k žiakom, aby zmenili prístup k obsahu, viac integrovali, inak hodnotili. No zmenili sme nejako aj podmienky pre učiteľov, na ktorých kladieme nové požiadavky?
Predstavte si, že každodenné činnosti učiteľa sú ako používanie vyšliapaných chodníčkov v parku. Chodníčky sú jasné a dobre udržiavané, takže sa po nich viete pohybovať rýchlo a bezpečne.
Na druhej strane, učenie sa nových vecí môžeme prirovnať k prebíjaniu sa hustým lesom, kde ešte nie sú žiadne chodníčky. Musíte sa prebíjať krovinami, občas narazíte na prekážky, ktoré ste predtým nevideli a tvoríte novú cestu, ktorá ešte nebola mapovaná. Toto všetko vyžaduje viac času, energie a pozornosti.
Tak ako tvorba nového chodníčka v lese, aj zavedenie kurikulárnej reformy do praxe vyžaduje od učiteľov učenie sa nových vecí, čo je časovo náročnejšie a zložitejšie ako ich doterajšia cesta po vyšliapaných chodníkoch.
Preto nutná, ale nepostačujúca podmienka úspechu reformy je: zníženie vyučovacej povinnosti (úväzku) učiteľa.
Priama vyučovacia povinnosť (úväzok) sa u nás už desaťročia nezmenila, stále je na úrovni 23 hodín týždenne. Vo zvyšnom čase, 14,5 hodín týždenne učitelia robia prípravy na hodiny, známkovanie, dozory, komunikáciu s rodičmi, poskytovanie podpory budúcim a nastupujúcim učiteľom...A do týchto 14,5 hodím týždenne salámovou metódou rokmi pribúdajú ďalšie a ďalšie povinné maličkosti....
Čas ale nie je nafukovací. Nároky, ktoré majú učitelia teraz zvládnuť: nový obsah, nové metódy a prístupy, nové spôsoby hodnotenia, to všetko musia učitelia zvládnuť znova v rámci tých 14,5 hodín.
Podstatou reformy je zmena roly učiteľa. Reálna zmena roly učiteľa sa však neudeje, keď budeme chcieť zmeniť všetko, ale základný parameter, ktorý do veľkej miery určuje rolu učiteľa – veľkosť úväzku, necháme bez zmeny. Ako hovorí Albert Einstein: „Naše problémy nemôžeme vyriešiť rovnakým myslením, aké sme použili pri ich vytváraní.“ . Musíme učiteľom vytvoriť podmienky a predpoklady na naplnenie novej výzvy. Jednoducho povedané, keď chceme, aby učiteľ učil inak, iný obsah ako doteraz, inak hodnotil, viac integroval, musíme mu dať viac času na prípravu. Je najvyšší čas plošne znížiť úväzky učiteľom.
Nemožno zabúdať, že skutočný pracovný úväzok (nie priama činnosť v triede, ale príprava na hodiny a klasifikácia) je určovaný aj inými faktormi. Napríklad, taká premenná ako spôsob hodnotenia (slovne/známka) výrazne mení pracovný úväzok z hľadiska známkovania. Ďalším faktorom, ktorý ho môže zvýšiť, je administratívna úroveň zodpovedná za tvorbu učebných osnov. Čas, ktorý učitelia potrebujú na plánovanie vyučovacej hodiny a prípravu závisí od toho, či musia učiť podľa centrálne stanovených učebných osnov, prispieť k rozvoju už vypracovaných učebných osnov, alebo pracovať úplne individuálne. Závisí to tiež od úrovne podrobností v centrálne určených osnovách, ako aj existencii alebo dôslednosti metodických materiálov. Štát teraz urobil krok A: posunul sa smerom od podrobných centrálnych osnov, zadefinoval ciele a štandardy pre tri cykly. Presunul zodpovednosť za definovanie ročníkových cieľov a vypracovanie podrobných osnov na školy, čo je dobre. Ale musí teraz urobiť krok B: vytvoriť na to učiteľom časový priestor – nutná, ale nepostačujúca podmienka úspechu reformy.
Hľadal som, ako je to s pracovnými úväzkami učiteľov v iných krajinách EU. Našiel som len staršiu štúdiu: - http://publications.europa.eu/resource/cellar/f98964b3-1e13-4c8b-bb5f-ec3c71287477.0008.01/DOC_1 Základné zistenia: Väčšina krajín EU má určený počet vyučovacích hodín týždenne. Niektoré krajiny fixne a niektoré (9 krajín EU) ako interval od minimum po maximum. Slovensko patrí medzi krajiny, ktoré majú fixne určený počet vyučovacích hodín týždenne. Niektoré krajiny (Dánsko, Rakúsko, Taliansko) nemajú určené týždenné úväzky, ale len predpísanú dobu vyučovania v hodinách ročne. (Dánsko: 750 hodín ročne, Rakúsko: 720, Taliansko: 600). A niektoré krajiny (Holandsko, Anglicko, Rumunsko) majú dokonca určený len počet školských dní ročne. (Holandsko: 200 školských dní ročne, Anglicko: 190, Rumunsko: 170).
Po zohľadnení všetkých troch alternatív má päť krajín EU vyššiu vyučovaciu povinnosť učiteľov ako Slovensko: Dánsko, Rakúsko, Holandsko, Malta a Cyprus. Slovensko je na rovnakej úrovni s Nemeckom a Anglickom. Ostatných 16 krajín EU má nižšiu vyučovaciu povinnosť ako Slovensko.
Riešení sa teda ponúka niekoľko:
1. Plošné zníženie úväzkov pre všetkých učiteľov, napr. na 18 hodín týždenne a vytvoriť im tak priestor na kvalitnejšiu prípravu a formatívne hodnotenie.
2. Nestanovovať fixný úväzok, ale variabilný, napr. od 16 do 24 hodín týždenne (takto to majú v Nórsku, vo Fínsku od 17 do 23). Výzvou môže byť stanovenie kritéria pre znížený úväzok. V niektorých krajinách je to vek učiteľa, v niektorých predmet, ktorý vyučuje. Na jednej strane je to diskutabilné, ale na druhej strane: porovnajte prípravu na hodinu biológie lebo geografie s prípravou na hodinu telesnej výchovy, alebo taká oprava a hodnotenie slohových prác zo slovenského jazyka si zrejme vyžaduje viac času.
3. Nestanovovať týždennú vyučovaciu povinnosť vôbec – inšpirácia Holandsko alebo Anglicko. To by si však vyžadovalo aj výraznú zmenu vo financovaní škôl. My dnes totiž nefinancujeme učiteľov podľa dĺžky pracovného času, ale podľa veľkosti úväzku. To potom vytvára falošný dojem (aj v laickej verejnosti, ale je medzi učiteľmi), že pracujú nie 37,5 hodiny týždenne, ale 23 hodín týždenne.
Áno, každé z uvedených riešení má nevyhnutné mzdové náklady oproti súčasnému stavu. Pretože cieľom nie je znižovanie platov učiteľov. Ak znížime vyučovaciu povinnosť pri zachovaní platovej úrovne a zachovaní pomeru žiak/učiteľ, nutne musí prísť do systému viac učiteľov. Veľmi hrubý odhad je, že pri plošnom znížení úväzkov na 18 hodín by stúpli celkové mzdové nákladu v školstve o približne 25%. Ekonomické náklady sa však dajú aj rozložiť v čase. Napríklad na tri roky, každý rok o dve hodiny v úväzku menej.
Ale s tým predsa museli tvorcovia reformy počítať, nie? Každá reforma má svoje nevyhnutné náklady. Každá minca ma dve strany – ma dať a dal. Ak politici pri presadzovaní reformy vidia len jednu stranu mince - má dať (učiteľ) a druhú stranu – dal (štát) ignorujú, tak nebude splnená „nutná, ale nepostačujúca podmienka“ úspechu reformy.
Tento blog nie je výzvou politikom, ministrom školstva a financií, premiérovi, aby urobili krok B. Je výzvou všetkým učiteľom a expertom vo vzdelávaní aby vytvárali neustály tlak na ministrov a politikov na splnenie nutnej, ale nepostačujúcej podmienky. Jeden blog nič nezemní, ale...
