Vo svojej práci sa často stretávam s absolventmi vysokých a stredných škôl, ktorí sa pomaly presúvajú medzi dlhodobo nezamestnaných. Majú často iba jednu chybu - nemajú dostatočnú prax. Pred dvomi rokmi nebolo problém stretnúť sebavedomého absolventa, ktorý bez mihnutia oka žiadal 30-35-tisíc mesačne (väčšinou ich samozrejme nedostal). Dnes naopak veľmi často stretávam absolventov vysokých škôl, ktorí by robil za akýkoľvek plat aj pomocné práce na stavbe (čo je tiež dobrá škola do života, tiež som pracoval na stavbe Polusu pred desiatimi rokmi a neubudlo zo mňa). Problém je, že jednoducho veľká časť z nich nemá šancu získať žiadne zamestnanie. Podľa najnovších čísel je na Slovensku každý tretí absolvent nezamestnaný, čo nás radí na druhé miesto za Španielskom, ktoré má však výrazne vyššiu celkovú nezamestnanosť ako my.
Tento mesiac a počas letných prázdnin nás však čaká ďalšia tikajúca bomba - nový prísun absolventov VŠ a SŠ s nízkou šancou nájsť zamestnanie. To, že školstvo produkuje kvantá absolventov bez uplatniteľnej kvalifikácie (hlavne v oblasti spoločenských vied, práva a pod.), je otázka na zásadné štrukturálne zmeny a radikálny rez v školstve. To však súčasným absolventom už nepomôže.
Nezamestnaní absolventi nie sú na prvý pohľad pre politikov tak vypuklý problém ako upchaté cesty, rómske osady či dôchodcovia. Ak nežijú v rodine, kde sú aj rodičia nezamestnaní (čo je veľmi časté napríklad v najchudobnejších regiónoch Slovenska s vysokou nezamestnanosťou ako Veľký Krtíš, Lúčenec, Rimavská Sobota a pod.), rodičia ich môžu čiastočne dotovať. Časť absolventov teda nie je motivovaná existenčnými dôvodmi zobrať akúkoľvek platenú prácu, čo vytvára ich pasivitu, ktorá sa môže s nimi ťahať celý život. To je však už skôr téma na dizertačku a nie krátky blog.
Druhá skupina absolventov nie je náročná a napriek titulu nemajú problém ísť k lopate. Problém prekvalifikovanosti im však spôsobí opačný problém - a nasleduje frustrácia a apatia. Nie je nič horšie, ako sa po škole stať dlhodobo nezamestnaným a začať svoju kariéru frustrujúcim pocitom zbytočnosti. Takýto ľudia vytvárajú nebezpečné podhubie pre voličov politikov s instantným riešením na všetko.
Zlepšiť možnosti mladých na uplatnenie je možné viacerými spôsobmi. Obľúbeným a často predstavovaným riešením politikov je zníženie odvodov v prípade zamestnania absolventa. Je to jedna z možností.
Podľa mňa by však bolo dobré, ak by sa dôsledne dodržovala zásada subsidiarity a problémy sa riešili na najnižšej úrovni. Podporou mimovládnych organizácii (napr. úpravou asignácie z daní) sa vytvoria nielen možnosti pre mladých (ktorí majú ešte cennú devízu, ktorú väčšina z nich neskôr stratí - idealizmus), ale pomôže sa priamo rozvoju občianskeho sektora, ktorý je podhubím demokracie a slobody. Životaschopných iniciatív (napr. v oblasti ochrany prírody, starostlivosti o deti, hospicov, vzdelávania či práce so sociálne slabšími skupinami obyvateľov) je veľa a ich podpora by priniesla veľkú pridanú hodnutu. (Na rozdiel od tzv. sociálnych podnikov, ktoré priniesli tak maximálne nové Touaregy pre papalášov s červenou knižkou Smer-SD)
V prvom rade je však dôležité, aby nezamestnaní absolventi 12. júna nesedeli doma a priamo vo voľbách rozhodli, či im súčasný stav vyhovuje. Na výhovorky nie je čas!
