V celom jeho diele sa prelínajú dve základné roviny- sociálna a existencionálna. Prvá z nich vyniesla Dostojevskému charakteristiku obrancu "ponížených a urazených". Zastával sa chudobných, bezmocných, slabých a hovoril o ich morálnej moci v duchu havlovskej moci bezmocných. Neodsudzoval bohatstvo ako také, skôr pranieroval korupciu, prospechárstvo, spupnosť a nafúkanosť vtedajšej elity Ruska. Najviac ho ale ťažilo utrpenie tých najnevinnejších- detí. Na základe súdobých práv z tlače o týraní detí (za všetko hovorí prípad istého generála ešte za čias nevoľníctva, ktorému nešťastnou náhodou zranil malý chlapec psa, za trest ho na druhý deň nechal vyzliecť do naha a pred očami jeho vlastnej matky ho nechal uštvať na poľovačke psami) sa postava jeho románu Ivan Karamazov vzdáva viery v Boha, keďže nikto nemôže žiadať, aby bolo ľudstvo vykúpené utrpením nevinných detí.
Vo svojich dielach často narábal s pojmom "zbytočný človek" a pýtal sa na zmysel ľudskej existencie. (Stal sa tým čiastočne predchodcom existencionalizmu, kde existencia predchádza esenciu, smrťou sa dopracujeme k vlastnej zavŕšenosti, v prípade neexistencie života po smrti z toho vyvstáva absurdita celého života.) R.R.Raskoľnikov ospravedlňuje vraždu úžerníčky jej zbytočnosťou a svojou potrebou financií, aby mohol robiť veľké veci, ktoré si predsavzal.
Aj keď si boľševici privlastnili dielo "revolucionára" Dostojevského, pravda je taká, že on sám brojil proti akémukoľvek fanatizmu (najlepším dôkazom je jeho dielo Diablom posadnutí) a machiavellizmu- "účel svätí prostriedky". Uvedomoval si nereálnosť ideálov revolučného predvoja. Ľudstvo možno milovať ľahšie ako konkrétneho jednotlivca.
Dostojevskij bol ateistom, avšak ani najväčší ateisti v jeho dielach (Raskoľnikov- Zločin a trest, Kirillov- Diablom posadnutí či Ivan Karamazov- Bratia Karamazovovci, podľa môjho názoru najlepšie dielo celej jeho tvorby) neodmietali existenciu Boha. Odmietali jedine svet Bohom stvorený, ktorý chceli zmeniť (Raskoľnikov), alebo bol pre nich neprijateľný (Ivan Karamazov). Naopak, ani najsilnejší veriaci, s výnimkou "Božieho starca" Zosimu z diela Bratia Karamazovovci a "prostoduchých" (ako Maria Lebjadkina v Diablom posadnutých alebo sestra úžerníčky Lizaveta), neveria v Boha plne a bez výhrad. V tom je veľkosť jeho diela, že nedáva žiadne návrhy na lepší život, nepredostiera nalinajkované riešenia, ale núti čitateľa, aby sa zamyslel a sám dospel k vlastnému názoru (či už na život alebo samotného Boha).
Silný a neutíchajúci smäd po integrácií ľudstva bol u Dostojevského tým silnejší, čím hlbšie prenikal do rozporov spoločnosti i do tragických protichodnosti ľudskej existencie. Chcel zachrániť v človeku všetko ľudské, snažil sa vysvetliť najodpornejšie a najnepochopiteľnejšie pohyby ľudskej duše, neváhal použiť najradikálnejších prostriedkov, aby dosiahol vyjavenie ľudskej podstaty. Bol analytik, ktorý z celej svojej duše túžil po syntéze, ku ktorej nenachádzal prostriedky. To bola jeho tragédia- ale rovnako tak jeho veľkosť.
Na záver prikladám jeden úryvok z jeho diela Bratia Karamazovovci, časť prvá, s. 295-297, hovorí Ivan svojmu bratovi Aľošovi (Alexejovi):
Mám doma úchvatnú brožúrku, preklad z francúzštiny, o tom, ako v Ženeve celkom nedávno, iba pred dákymi piatimi rokmi, popravili istého zločinca a vraha Richarda, mládenca, ak sa nemýlil, dvadsaťtriročného, ktorý sa dal na pokánie a obrátil sa na kresťanskú vieru priam pred popraviskom. Tento Richard bol čiesi nemanželské dieťa, ktoré ešte v útlom veku, vari ako šesťročné darovali rodičia akýmsi švajčiarskym horským pastierom, a tí ho odchovali, aby ho mohli používať na prácu. Rástol u nich ako divé zviera, pastieri ho nič nenaučili, naopak, už ako sedemročného ho posielali pásť stádo do mokra a chladu, takmer bez odevu, takmer bez potravy. Pritom si, pravdaže, nikto z nich nerobil výčitky a necítili ľútosť, naopak, zdalo sa im to celkom spravodlivé, lebo Richarda im darovali ako vec, a oni nepokladali za potrebné ani len kŕmiť ho. Sám Richard dosvedčuje, že v tých rokoch sa mu, ako stratenému synovi v evanjeliu, strašne žiadalo zajesť si aspoň tej kaše z pomyjí a otrúb, ktorou vykrmovali svine, určené na predaj, ale ani tej mu nedali a bili ho, ak ju kradol sviniam.
Tak strávil celé svoje detstvo a chlapčenstvo, až kým nevyrástol, a keď zmocnel, dal sa na zlodejstvo. Divoch si zarábal nádenníckou prácou v Ženeve, zárobok prepíjal, žil ako vyvrheľ, až napokon zabil a olúpil akéhosi starca. Zatkli ho, postavili pred súd a odsúdili na smrť. Lebo tam ľudia nie sú sentimentálni. No len čo sa dostal do väzenia, zaraz ho obkolesili pastori, členovia všakovakých kresťanských spoločenstiev, dobročinné dámy a podobne. V žalári ho naučili čítať a písať, vysvetľovali mu evanjelium, vstupovali mu do svedomia, presviedčali ho, naliehali naň, karhali ho, dorážali, až sa sám napokon priznal k svojmu zločinu. Pristúpil na ich vieru, vlastnou rukou napísal súdu, že je vyvrheľ a že konečne sa stal hodným toho, aby aj jeho osvietil Hospodin a zoslal naňho svoju milosť. Celá Ženeva bola vzrušená, celá dobročinná a nábožná Ženeva. Všetci, čo patrili do vyššej a dobre vychovanej spoločnosti, sa hrnuli k nemu do väzenia; Richarda bozkávali a objímali: "Ty si náš brat, na teba zostúpila milosť!" A Richard iba plakal od dojatia: "Áno, na mňa zostúpila milosť! Predtým som po celé svoje detstvo a chlapčenstvo bažil po žranici pre svine, ale teraz zostúpila aj na mňa milosť božia a umieram v Pánu!" "Áno, áno, Richard, umri v Pánu, prelial si krv a musíš umrieť v Pánu. Hoci nemáš vinu na tom, že si vôbec nepoznal Hospodina, keď si závidel sviniam žranicu, a keď ťa bili za to, že si im ju kradol (čo bolo od teba veľmi nepekné, lebo kradnúť je zakázané), ale prelial si krv a musíš umrieť."
Nuž a nadišiel posledný deň. Vysilený Richard plakal a len jednostaj opakoval: " Toto je najkrajší deň môjho života, odchádzam k Pánovi!" "Áno," volali pastori, sudcovia a dobročinné dámy, "toto je tvoj najkrajší deň, lebo odchádzaš k Pánovi!" Všetko sa hrnie k popravisku za potupnou károu, v ktorej vezú Richarda, na koňoch i peši. Sprievod došiel k popravisku: "Umri, brat náš," volajú na Richarda, "umri v Pánu, lebo aj na teba zostúpila milosť!" Potom brata Richarda, vybozkávaného bratmi, vyvliekli na popravisko, položili pod gilotínu a odfikli mu po bratsky hlavu za to, že aj naňho zostúpila milosť.
