Keď sa pozrieme do histórie, môžeme sledovať prvotnú dominanciu ZSSR, ktoré vyslali prvú družicu (Sputnik 1), prvého živého tvora (sučku Lajku), prvého človeka (Jurij Gagrin), prvú ženu (Valentína Tereškovová), prvý ich kozmonaut vstúpil tiež do voľného vesmírneho priestoru a majú aj prvenstvo v prípade dobývania Mesiaca a Venuše sondami. Následne iniciatívu prebrali Spojené štáty, ktoré vyslali prvú ľudskú posádku na Mesiac a NASA postupne dobýjala ďalšie horizonty. Výskum však tiež počas druhej svetovej vojny nepriamo výrazne posunuli nacistickí vedci (ako Wernher von Braun) raketami V2. Úspechy ZSSR v prvotnej fáze je možné čiastočne pripísať ich nižším bezpečnostným štandardom. Pred Gagarinom na to doplatilo životom niekoľko desiatok ľudí a samotný let Gagarina bol ohlásený do sveta až po jeho úspešnom štarte a navedení na obežnú dráhu.
Dobyvačné právo vo vesmíre nie je možné jednoducho aplikovať, nakoľko je rozdiel medzi objavením (kto napríklad objavil Mesiac?), dosiahnutím (pristátie sondy, prípadne oblet družice) a pristátím ľudskej posádky, ktorá však pristane na určitom území a logicky nemôže anektovať celú planétu. V rámci teritoriálneho práva by si teoreticky mohli robiť najväčší nárok na konkrétne vesmírne teleso Spojené štáty, nakoľko do dnešnej doby jediné pristáli na Mesiaci s ľudskou posádkou. Treba však pripomenúť, že prvou vlajkou prítomnou na Mesiaci sa stal červený prápor s kosákom a kladivom, ktorú vypustila sonda Luna 2 12.9.1959 krátko predtým ako sa roztrieštia o povrch Mesiaca.
Ak by však USA niekedy v budúcnosti vzniesli podobný návrh, Ruská federácia by mala v talóne exkluzívnejší priestor. Ako priamy nástupnícky štát ZSSR by si mohla nárokovať, odvolávajúc sa na Jurija Gagarina či Sputnik 1, teritoriálne práva na priestor okolo Zeme, kde sa v súčasnosti nachádza obrovské množstvo družíc. V rámci úspešných misií, keď sonda pristála a následne hneď nestratila kontakt so Zemou, by patrili Ruskej federácií Mesiac a Venuša (sonda Venera 3 bola prvým ľuďmi vyrobeným objektom, ktorý dopadol na inú planétu) a USA by patril Mars (sondy Viking 1 a 2). V rámci obletu by si teoretický nárok na Merkúr, Jupiter, Saturn, Urán a Neptún (spolu s viacerými ich mesiacmi) mohli uplatňovať USA. Na všetky tieto planéty si však robí tiež nárok istý Dennis Hope z kalifornského mesta Rio Vista.
Dennis Hope, majiteľ firmy Lunar Embassy, vzniesol na Pozemkovom a registračnom úrade USA svoj nárok na Mesiac a neskôr aj iné vesmírne telesá v roku 1980. Odvolával sa na Zákon o prideľovaní pôdy (tzv. Morrillov zákon) z roku 1862, ktorý určoval, že ak na pozemok, ktorý nikomu nepatrí, uplatníte nárok a do ôsmych rokov nikto nevznesie podobný nárok, stáva sa daný pozemok vašim vlastníctvom. Zákon bol prijatý v časoch osídľovania „nekonečných" prérií a dodnes nestratil účinnosť. Hope tvrdiac, že Rezolúcia 2222 OSN zakazuje vlastníctvo kozmických telies iba pre štáty a nie pre fyzické osoby, zaslal list VZ OSN aj vtedajším predstaviteľom ZSSR Nikto z nich však (pochopiteľne) nereagoval a pán Hope považoval vec za vybavenú. Medzičasom si tiež uplatnil podobný nárok na všetky planéty (vrátane medzičasom degradovaného Pluta) a ďalších 61 kozmických telies (vybraných mesiacov a asteroidov).
V súčasnosti sa pán Hope živí výnosným predajom pozemkov nachádzajúcich sa na vesmírnych telesách. Aby sa poistil proti prípadným žalobám, predáva ich záujemcom ako reklamný darček (de iure platia reálne za papiere, ktoré im zašle). Ak je však Hopeho návrh pochybný a nie veľmi právne udržateľný v USA, v iných častiach sveta (ktoré sa neriadia americkým právom) je úplne nezmyselný. Nárok Hopeho sa snažil napadnúť Martin Jűrgens z SRN, ktorý vyhlásil, že mu (presnejšie jeho predkom) Mesiac odkázal Fridrich Veľký. Ako neobčan USA však nemohol napadnúť, inak ako slovne, zákon platný v Spojených štátoch.
V súčasnosti sa snažia prebrať iniciatívu vo výskume vesmíru rýchlorastúce ázijské ekonomiky na čele s Čínou, Japonskom a Indiou. Čína, ktorá sa len nedávno stala iba treťou krajinou, ktorá je schopná po vlastnej línii dopraviť človeka do vesmíru, v októbri 2007 vyslala do kozmu mesačnú družicu Čang'e I, v roku 2017 plánujú vyslať na Mesiac prvých tajkonautov. India uvažuje o vyslaní ľudskej posádky na Mesiac v roku 2020. USA mali v nedávnej minulosti najodvážnejšie plány, výrazne ich však pozastavila hospodárska kríza a škrty v rozpočte. Ich plán je na južnom póle Mesiaca vybudovať permanentnú základňu. Má plniť vedecké úlohy a v budúcnosti by mala slúžiť ako skúšobná základňa pre cestu na Mars. S výstavbou by sa malo začať podľa pôvodných plánov v roku 2020. A v boji o Mesiac sa nevzdávajú ani Rusi.
Vesmír spadá, podobne ako Antarktída, oceány mimo pobrežných vôd či pozemky pod budovou OSN v New Yorku, do medzinárodného práva. V rámci medzinárodného práva základom vesmírnej geopolitiky je Dohoda o princípoch riadenia aktivít štátov pri výskume a využívaní kozmického priestoru, vrátane Mesiaca a ostatných nebeských telies. V nej sa v preambule uvádza, že signatárske štáty „veria, že výskum a užívanie kozmického priestoru budú uskutočnené pre úžitok všetkých ľudí nehľadiac na studeň ich ekonomického alebo vedeckého rozvoja." Podľa dohody má byť kozmický priestor a telesá prístupné na základe rovnosti všetkým štátom bez rozdielu a žiaden štát nemôže vyhlásiť na akýkoľvek priestor vo vesmíre právny nárok a tiež ho nemôže vyhlásiť za suverénny či akokoľvek ho okupovať. Ďalej sú všetky vesmírne objekty, stanice, vesmírne lode a pod. otvorené pre vstup príslušníkov iných štátov na báze reciprocity, teda na základe tohoto ustanovenia musia mať prístup do každého zariadenia všetky krajiny. Danú dohodu do dnešného dňa ratifikovalo 98 krajín a ďalších 27 ju podpísalo, avšak zatiaľ neratifikovalo. Ratifikovali ju všetky vesmírne veľmoci (USA, ZSSR, Čína, India, Japonsko, členské štáty EÚ). Pri jej čítaní človek na prvý pohľad zistí, že je produktom OSN.
Táto dohoda je všeobecná, vychádza z idealizmu a jej porušenie nie je možné de facto sankcionovať. Predpokladám, že ak by prišlo na lámanie chleba, a na Mesiaci bola možná rentabilná ťažba surovín, stala by sa iba zdrapom papiera ako mnoho iných rezolúcií OSN. Na základe Konvencie o registrácií objektov vypustených do vesmíru sú povinné všetky signatárske štáty všetky objekty vypustené do vesmíru registrovať v centrálnej databáze OSN. Vychádzajúc z Dohody o regulácii aktivít štátov na Mesiaci a iných nebeských telesách môžu štáty budovať základne na Mesiaci a iných telesách a využívať ich slobodne a voľne, musia však informovať o účele každej stanice a zariadenia. Vlastníctvo vesmírnych lodí, vybavenia, zariadení a staníc nie je v priamej spojitosti s ich prítomnosťou na Mesiaci (či inom nebeskom telese). Z toho vyplýva, že ak stanicu vlastní štát, štáty alebo iný vlastník, nevlastní zároveň pozemok, na ktorom sa nachádza. Problémom tejto dohody je, že ju do dnešného dňa ratifikovalo iba 12 krajín. Pre USA či Čínu teda neplatí a ak by platila, nebol by problém v budúcnosti ju odvolať.
Vesmírne reality idú podľa správ veľmi dobre na odbyt. Každopádne v budúcnosti nás ešte čakajú zaujímavé spory ohľadom vlastníctva mimozemských telies.
