Tento článok sa nebude zaoberať násilím na školách v USA, pretože tragédie sa odohrali napríklad aj v Škótsku (1996) či Nemecku (2002). Tiež nebude analyzovať druhý dodatok Americkej ústavy, ktorý uzakonil právo na vlastnenie strelnej zbrane. Tiež sa nebude zaoberať bulvárnym opisom masakry, ako sa to v súčasnosti deje vo viacerých (nielen) amerických médiach. Tiež nebude o psychologickom profile masového alebo sériového vraha. Každá z týchto téma by bola určite zaujímavá, ale to nie je mojim cieľom.
Týmto článkom by som chcel ako študent vyjadriť úprimnú sústrasť pozostalým a všetkých študentom, ktorí museli zažiť vyčíňanie šialenca, ktorý bol podľa posledných správ dokonca z ich vlastných radov. Opäť sa bude hovoriť o neschopnosti polície či vyšinutosti USA, nesmie sa však zabudnúť na ľudí, pre ktorých to nie je len mediálna bomba, ale žiaľ krutá realita. Keďže som na vlastnej koži zažil teroristické útoky v Londýne v roku 2005 a tiež začiatok druhej intifády v Izraeli, viem, ako sa asi musia všetci účastníci tohto hororu cítiť. So zúfalstvom pozostalých je to však neporovnateľné.
Verím, že s pozostalými súcití celé Slovensko a tiež jeho mnohopočetná študentská obec. Nie je podstatné, že sa to odohralo na druhom brehu Atlantiku.
Úprimná sústrasť / My Condolence
