Ak niekto upozorní na korupciu, tak je hrdina. Nazývať ho "udavačom", ako sa to podarilo TASR (ak teda nebol zmenený nadpis Hospodárskymi novinami??) v článku Figeľ už udavačov odmeňovať nechce je vrchol drzosti. Pôvodný článok z predošlého dňa mal nadpis Figeľ už netrvá na odmeňovaní oznamovateľov korupcie. Ako je možné a čo viedlo TASR k tomu, aby zmenilo oznamovateľov korupcie za udavačov? Ak nadpis zmenili Hospodárske noviny, tak je to nechutná bulvarizácia a šírenie lží - ak ho však vytvorila štátna TASR, tak je to nehoráznosť, ktorá by mala končiť vyhodením autora článku.
Ak niekto oznámi krádež susedovho automobilu a pošle na políciu fotografiu páchateľa, tak je udavač? Podľa mňa je jednoznačne slušný a zodpovedný občan, ktorého treba minimálne morálne odmeniť. Ak niekto oznámi korupciu za milióny eur na nejakom úrade, tak je hrdina. Nazvať oznamovateľa korupcie "udavačom" je veľmi tuhá káva.
Ak vo verejnom diskurze v tejto republike, kde korupcia prekvitá, sa začína podsúvať médiami, že oznamovateľ korupcie (resp. whistleblower) je udavač, je to v tomto štáte s komunisticko-eštebácko-ľudácko-hlinkogardovskou históriou rovnaké ako povedať, že je zlodej a vrah.
Pýtam sa - v koho záujme je ľudí, ktorí upozornia na korupciu, nazývať udavačmi? V záujme skorumpovaných a korumpujúcich? Prečo sa médiami nešíri napríklad pozitívny príbeh Davida Grahama, ktorý upozornil na nekalé prakticky v štátnej agentúre v USA zaoberajúcej sa kontrolou liečiv (a ich privieranie očí nad nebezpečnými liekmi farmafiriem). Alebo o bielych vranách? Cui bono?
