Pozeral som z okna hotela, keď tu pricválal Mongol, zosadol z koňa, priviazal ho k stĺpu na úplne vyprahnutej pôde a odišiel. Na druhý deň som pozrel z okna, ten kôň tam stále bol! Iba kýval hlavou a spal. Až po troch dňoch prišiel Mongol, ktorý bol zrejme u niekoho na návšteve, alebo niečo vybavoval v meste, vyšvihol sa do sedla a odcválal plným tryskom do stepi. Kôň pri tom celý čas ani nepil ani nič nežral! Neveril som vlastným očiam. Postupom času, ktorý som strávil v stepiach a púšti, som sa dozvedel, že takto používajú Mongoli svoje kone aj keď kočujú. Tieto kone sú neobyčajne vytrvalé, a preto mohli Mongoli prekonať aj obrovské vzdialenosti a ich vojská prišli za doby Džingischána až do Európy.
Kone sa pasú v stáde a keď ho potrebuje domorodec na jazdu, odchytí ho urgou (urga - je laso na konci dlhej tyče, ktorým sa kone chytajú) a jazdí na ňom ak potrebuje aj tri dni. Bez toho, že by kôň potreboval piť či žrať. Potom ho vymení a kôň sa vráti k stádu. V prípade, že gazda plánuje cestu späť iným spôsobom, napríklad s niekým autom, tak koňa pošle domov so sedlom, komplet s vecami a vôbec sa nebojí, že sa kôň stratí. Domov sa vedia vrátiť z veľkej vzdialenosti.
Alebo ak ide Mongol na dlhšiu cestu, zoberie si dvoch, troch koňov so sebou, strieda ich, prehodí si iba sedlo a svoje veci na druhého a „použitého" koňa pleskne po zadku a ten sa vráti sám aj sto kilometrov nazad k svojmu stádu. Kone v stáde putujú denne niekedy až päťdesiat kilometrov za vodou, preto pojem vzdialenosť chápu trochu inak ako my.
V takom stáde je vždy jeden dominantný žrebec, prípadne ešte jeden mladší. Žrebce sú v podstate divoké, ťažko sa ovládajú a nevydržia dlhú fyzickú námahu. Vyznačujú sa krásnou mohutnou hrivou a chvostom, ktoré im nikdy nestrihajú. Videl som Mongolov jazdiť na žrebcoch, ale bolo vidno, že sa naozaj zle ovládajú. Potom sú v stáde kobyly, ktoré rodia mláďatá a valachy (vykastrované žrebce), ktorých používajú na jazdu. Valachy ale nevedia ťahať, nemajú chomúty, dvojkolesové káry vlečú za sebou tak, že na chrbte namiesto sedla majú pripevnený kožený pás, k nemu sú pripevnené po bokoch dve oje a tak ten vozík, alebo bričku ťahajú. V tomto sa veľmi približujú zebrám, ktoré sa prakticky tiež nedajú skrotiť na prácu ako ázijský kôň.
Kobyly, keď porodia mláďatá (žriebätká), tieto najprv chodia s nimi a cicajú. Keď sa začnú už aj popásať, priviaže gazdiná mláďatá k jurte a keď sú hladné, kričia na svoje mamy. Tie prídu a začnú kŕmiť svoje malé. Ku koncu kŕmenia ich však gazdiná odstaví a zvyšné mlieko podojí. Nebýva ho veľa, záleží to od počtu mláďat aj od kobyly.
Mongolský kôň pochádza z koňa Přewalského, divého ázijského koňa, ktorý žije v Gobi. Tento druh bol už údajne vyhynutý, ale chovy v Európe v zoologických záhradách a v zariadení na Ukrajine, ktoré sa volá Askania Nova, kde ich chovali v zajatí, postupne vychovali nové generácie. Odtiaľ boli potom znovu vypustené do stepi. Dá sa skrotiť na jazdenie, ale nie na prácu a ťahanie. „Náš" kôň sa vyvinul z Tarpana, divého arabsko - európskeho koňa, ale ázijské kone sa vyvinuli z koňa Přewalského. Vlastnosti majú preto rozdielne, podľa toho, akého divého predka mali.
Mongolské kone sú vytrvalé, skromné a húževnaté. Živia sa v stepi trávou, niekedy iba suchou a ostrou. Stepi sú rôzne, niekedy sú to monokulturové stepi. Napríklad kavilové stepi, kde rastie iba taká žltá tráva - kavil. Táto tráva je najmenej výživná a je ostrá, ale kone ju žerú. Potom sú palinové (artemisové) stepi, voňajú palinou, ktorej tam je niekoľko druhov. Plesnivcové stepi sú zase obrovské plochy, kde rastie iba plesnivec. To by sa naši tatranskí ochranári čudovali - plesnivca až po obzor! Vysoký do pol metra, ale tento kone nežerú. U nás je to tak veľmi chránený rastlinný druh a tam to nežerú ani kone ani iné zveri. Cesnakové stepi sú zase zložené z niekoľkých druhov divého cesnaku, ten koňom tiež chutí. Ak sme aj ulovili nejaké zviera na týchto stepiach, jeho mäso malo typickú príchuť podľa toho, čím sa živilo. Horké od paliny, alebo už „okorenené" cesnakom.
Mongolské deti jazdia na koňoch takmer skôr ako sa naučia chodiť. Zaujímavé je, že jazdia bez sedla. Jazdiť bez sedla, ako som si časom všímal, je pre nich úplne bežné. Koľko razy sme videli ako k nám docválalo niekoľko koní, na chrbte im sedeli po štyri päť deťúreniec (taký detský autobus) a z bezpečnej vzdialenosti nás pozorovali. Kôň je pre nich dopravným prostriedkom, športom (na slávnosti Nádam sa zúčastňujú aj deti na konských pretekoch), neodmysliteľným spoločníkom a tiež vizitkou majetku.
No, a mongolské sedlo je veľmi zaujímavé. Teda to pôvodné. Je drevené, veľmi úzke a jazdec má v ňom vlastne položené stehno. Počas jazdy sa prehupuje z jedného stehna na druhé, strieda ich, alebo jazdí postojačky v strmeňoch. Skrátka, na zadku nesedí! Jazdci dokážu dokonca tak aj spať za jazdy na tom stehne.
Pri výpravách do terénu sme aj my používali kone, ale nie mongolské sedlá, to by sme asi nezvládli! Kone nám pomáhali pri prechode cez horské priesmyky. Zatiaľ čo naše nákladné auto obchádzalo hory oblúkom po ako tak schodných cestách, my sme vyrazili na koňoch a v priebehu cesty sme pracovali. Zbierali sme biologické vzorky aj v týchto oblastiach. Keď sme prekonali priesmyk a naše cesty sa opäť spojili s „materinským" nákladiakom, koňov sme poslali majiteľovi nazad. Do torby sme pribalili fľašku, akože zaplatený cestovný lístok a bolo. Spokojní sme boli aj my, aj gazda.....
Foto: archív autora + ilustračné foto I. Takáč
