Chladná sprcha zmyla
každodenné predsudky
usmerňujúce povinné potláčanie
skutočného vnútra človeka
Bez myšlienok holý sadni si
na okraj postele a
zapíš svoje pocity
Napíš, ako v duchu kráčaš
hore schodmi
nevnímaš prach svojich stôp
smerujúcich stále vyššie a vyššie...
No, keď na konci stúpania
sa ti nepodarí
otvoriť dvere tmavej komnaty
neuvidíš žiarivý odkaz slnka
očami farebných skiel
Nevnoríš ruky do dúhových lúčov
nádherného nebeského svetla
Budeš sa musieť vracať nadol
vo vlastných šľapajach
v prachu schodov
s pocitom hojdajúcej sa viny
z vlastného sklamania
skrytého v neistom pohybe
pod nohami
vlniacej sa zeme
Vtedy si uvedomíš
márnosť snahy
bieleho motýľa
vyletieť z pozlátenej kukly
keď sa zľakol temnej reality žitia
Sadni si na okraj postele
oprostený od všetkých
vedľajších úmyslov
a napíš, čo cítiš...
Ponor sa hlboko pod hladinu
svojho vedomia
dopraj duši možnosť
nájsť hojivú oázu ticha pod vodou
Ako kedysi na prvopočiatku
keď sa formoval život v prvých molekulách
božieho zákona o stvorení sveta
Sadni si v pokore a píš....
