Keď za ruku ťa držím,
v srdci sa usmieva Láska.
Za ňou jedným okom
vykukuje Nádej.
Radosť je zakliata v clivých tónoch huslí
a
iba nesmelo sa otvára svetu.
Akoby sa ešte trochu bála
roztvoriť svoje krásne oči dokorán.
Stojíme tu a – mlčíme.
Vychádza slnko nad obzor.
Naše rozochvelé duše
by najradšej trepotali krídlami,
leteli vysoko – ďaleko,
ponad biele hlávky margarétok
na horských lúkách.
Nad vysoké končiare strmých brál,
nad zelené lístie šumiacich dolín.
Vodopádom čírych kvapiek
ovlažiť
túžim ti smädné ústa
a s vôňou lesných malín na perách
vyznať ti lásku:
to s tebou chcem kráčať po cestách, necestách,
to s tebou chcem zbierať farebné korálky dní,
trpezlivo navliekať náhrdelník jemný
nášho života.
To s tebou chcem čítať v knihe dávnych múdrostí,
riadok po riadku, stránku po stránke.
Učiť sa vidieť nevidené,
počuť nevyslovené,
cítiť vôňu nehy,
ktorá sa nedá uchopiť.
To s tebou,
vravím dnes,
láska moja,
to s tebou chcem žiť!
