
Ale lístia nebolo. Čo by sme chceli v polovičke marca!? Bolo iba ticho. Ani vtáky nespievali. Vzduch voňal zemou, slnko pomaly klesalo. Zlatými rukami hladilo polia, stromy, strechy domov a – mňa. Už bolo zaklinené medzi konármi starej hrušky pri ceste, no stále žiarilo, až som musela prižmúriť oči. Vtom vystrelo prst a – zbadala som, ako sa ku mne tiahne strieborná niť. Babie leto?! Teraz v marci? Aj na moju fantáziu veľa. Nie! To bude niečo iné.
Zostala som ticho stáť. Vlákno sa ľahučko nieslo nad roľou. Mierilo priamo ku mne. Čo to má znamenať? Zasnívala som sa...
Možno ma spája s niekým, ďaleko za obzor... Predstavila som si, ako je celá zemeguľa opradená pavučinou ľudských spojení. Nech ideš kamkoľvek, za sebou ťaháš nitku spojenia s tým, koho ľúbiš, máš rád, alebo na neho myslíš. A on, kráča od teba inam, ale k tebe smeruje jeho neviditeľná niť, ktorou je s tebou zviazaný. Vôbec nezáleží na vzdialenosti. Hoci z kontinentu na kontinent! Slnko má zázračnú moc. Keď zapadá, môže ukázať, čo je inak očiam skryté.
Srdce to však dávno vie. Ono určite vie o neviditeľných vláknach, nitkách, spojeniach našich myšlienok...
Však je to krásne? Byť s niekým, keď odíde, spojení striebornou nitkou spoločných prianí a nádejí. Aby sme sa znovu šťastne stretli.
Slnko zapadlo, chlad sa vkráda pod šaty. Ponáhľam sa späť domov. V duchu sa usmievam, nesiem si poklad – videla som svoju striebornú niť. Nie som tu na Zemi sama...