Poznáte to, ako sa na sekundu zastaví čas. Nadýchla som sa. Jasne, že som sa rozčúlila. Prečo mala peniaze v škole, kde mala peňaženku, prečo si na ňu nedala pozor! ?
„Maťo mi ju kúpil k narodeninám...“ plakal mi do ucha mobil. Maťo je jej zbožňovaný brat a v peňaženke mala dve stovky, nejaké drobné a kartičku poistenca. Už som sa videla vo fronte v poisťovni ako vysvetľujem, že sa stratila kartička, aby mi vystavili novú... Brrr. Dôležitý pohľad úradníka. Samozrejme, dvesto korún je pre mňa tiež nezanedbateľný peniaz!
„Kde si ju mala?“ – pokračovala som prísne vo vyšetrovaní po telefóne. Mala ju v triede, v školskej taške. Cez veľkú prestávku požičiavala spolužiakovi deväť korún na džús, dala ju naspäť do tašky. Potom sa fotili na nejaké vymyslené deviatacké tablo, behali von a späť do triedy a po vyučovaní už peňaženky nebolo!
„Vráť sa do školy a prezri kúty na všetkých poschodiach! Nájdi triednu, alebo popros upratovačky, skrátka hľadaj!“- zakričala som do telefónu. Viac som pre ňu nemohla v danej chvíli urobiť. Zúrila som. Stále jej hovorím, dávaj si pozor na peniaze, kľúče, mobil... Nepočúva! Všetko vie, načo jej radím, nie je malá, rodičia sú hrozní, len poučujú!
Bolo mi jej ľúto. Svoju peňaženku mala veľmi rada, spolu s bratom ju bola kupovať v meste, kde ju mala už dlhšiu dobu vyhliadnutú v jednom obchode ... a Maťo jej ju kúpil. „Mama, vieš ako sa teším!“ – žiarili jej vtedy oči.
Teraz v tých krásnych veľkých očiach stoja jazerá sĺz. Sadá si ku mne do auta. „Tak, čo?“- moja prvá otázka. Jazerá sa vyliali a zostali po nich čierne stužky na lícach. „Mám ju“. – potiahla nosom.
Nakoniec ju niekto našiel. Prázdnu, teda bez peňazí, iba kartička v nej zostala. Mokrú, vytiahnutú zo záchodovej misy chlapčenských WC jej ju podali v dvoch prstoch....
Už som dcéru nehrešila. Rozmýšľala som, ako bude zajtra ráno v škole reagovať jej triedna, ktorá v škole dnes vraj nebola. Nemajú nosiť do školy peniaze. Určite to povie. Ale veď tie deti cestujú a v škole si kupujú džús, alebo tatranku, alebo... Musia mať pri sebe predsa peniaze.
„Mama, vieš, čo ma mrzí najviac?“- vyrušila ma z mojich úvah smutným hlasom. „Že to bol určite ktosi z triedy! Mojej vlastnej triedy! Ako to mohol niekto spraviť? A ako sa na nich mám zajtra pozerať?! Veď sa poznáme toľké roky?!... Prečo?“
Slza kvapla na rifle. Sklamanie bolí. Samozrejme, aj tie dve stovky.
