Na Slnečnici po vlnách Egejského mora Východu
Stojím na vrchnej palube trajektu Sunflower Kuranai s plechovkou Kirinu a mávam personálu prístavu. Je presne 18:45, a ako to je v Japonsku zvykom, zdvíhame kotvy na minútu presne. Plavba z Beppu do Osaky, zhruba 420 kilometrov naprieč Vnútorným morom Seto, by nám mala trvať zhruba 12 hodín. Počas cesty by sme mali plávať pod troma zázrakmi stavebného inžinierstva, mostami Kurushima Kaikyo, Seto a Akashi Kaikyo. Posledný menovaný, s dĺžkou 1 991 metrov, má druhé najdlhšie centrálne rozpätie zo všetkých visutých mostov na svete a pýši sa titulmi najdlhší a najvyšší most v Japonsku. No podľa lodnej mapy prvý z trojice podplávame 26 minút pred polnocou, takže ešte dosť času na večeru či ďalšie pivo. Schádzam po schodoch z hornej paluby, kde si pasažieri môžu vychutnať 360 stupňový výhľad, na siedme poschodie. Nachádzajú sa tu onsen, sprchy, uzavretý výbeh pre domácich maznáčikov aj so sprchovým kútom, pokým o poschodie nižšie, detský kútik, reštaurácia a obchod. Schádzam po veľkolepom stredovom schodisku, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Titanic, o palubu nižšie, do priestrannej haly, vyzdobenej elegantným dekorom. Rýchlo sa zapĺňa pasažiermi, ktorých sem privábila živá hudba japonská kapely s repertoárom Beattles. Niečo také čakáte viac na zaoceánskej výletnej lodi ako na trajekte. Veru, už na prvý pohľad je zrejmé, že flotila trajektov spoločnosti Ferry Sunflower sa na tejto trase orientuje trochu na iného zákazníka, ako spoločnosti, ktoré prevádzkujú bežné trajekty v krajine vychádzajúceho slnka. Pri plavbe z Osaky, turisticky druhého najnavštevovanejšieho mesta Japonska, ktorá zaberie do japonských najslávnejších prírodných kúpeľov len pol dňa, to ale dáva zmysel. Zvlášť keď službami a ponukou ubytovania môže loď, na ktorej sa práve plavím, pokojne súperiť s luxusnými hotelmi. V ponuke je celkom pätnásť typov izieb a to v japonskom či západnom štýle. Pokým cena najdrahšej je 185 euro za noc, za lôžko v kajute so šestnástimi zaplatíte 75 euro. No na rozdiel od trajektu, ktorým som cestoval z Okinawy, tu má každá kabínka s lôžkom vlastnú televíziu a vyfasujete aj hygienické potreby s uterákom. Izba sa otvára priloženým unikátneho qr kódu na vašom lodnom lístku a tak ak sa nechcete vymknúť, odporúčam qr kód si uložiť do Apple/Google peňaženky.
Večera sa podáva len vo forme „all you can eat“ bufetu za 2500 jenov (15 eur) a tak v rámci šetrenia cestovných nákladov si kúpim instantnú polievku za 300 jenov (1,75 eur) v automate. Pri melódii skladby „Hey Jude“ s výhľadom na zapadajúce slnko nad hladinou Vnútorného mora Seto však chutí ako kulinársky majsterštik v trojhviezdičkovej Michelinovej reštaurácii. Po večeri si doprajem ešte jedno pivo z automatu (celý šťastný, že tento nepýta japonský občiansky preukaz) a zmorený únavou si vyleziem na svoje lôžko. Mám šťastie, z kapacity šestnástich lôžok sú dnes obsadené len štyri, a v mojom krídle, skladajúceho sa zo štyroch kabín, som dokonca úplne sám. Hneď zaspím ako keby ma do vody hodili (čo pri plavbe loďou nie je práve najlepšia metafora). Zobúdzam sa až na volanie plného mechúra čosi pred piatou ráno. Skvelé načasované, akurát aby som stihol most Akashi Kaikyo. Stúpam po železných schodoch na najvyššiu palubu, brieždi sa, stovky rybárskych člnov smerujúcich na more nás míňa ako kŕdle malých rybiek veľrybu. To už sa na obzore vynára z mračien silueta jednej z dvoch veží mosta Akashi Kaikyo. Ako sa k nám blíži, ďakujem svojmu mechúru, že je presný ako švajčiarske hodinky.
Hra na schovávačku
Do Osaky prichádzame presne na minútu, a aj keby som sa najradšej plavil ešte raz toľko, je čas sa vrátiť na súš. V priebehu dvadsaťštyri hodín by som mal uraziť 920 kilometrov, no väčšiu časť cesty mám stále ešte pred sebou. Nasadám na linku metra, ak sa chcem dostať z trajektového terminálu na stanicu Shin-Osaka, musím prestupovať ešte dvakrát. Na stanici si kupujem lístok za 11 880 jenov (70 eur) na šinkansen Hikari 500, bez miestenky. Mám šťastie, celú cestu, dlhú necelých tristotridsať kilometrov, sedím vo dvojke sám. Po hodine a päťdesiatich minútach a jednej plechovke Sappora stojím na stanici Šizuoka, kde prestupujem na šinkansen Kodama 710. Na konečnú stanicu môjho dvojdenného putovania „Shin-Fudži“ je to potom už len desať minút cesty. Horiac nedočkavosťou sa ženiem cez turnikety von zo stanice, ktorá leží len zhruba osemnásť kilometrov od legendárnej hory Fudži, ikony krajiny vychádzajúceho slnka. Utieram si cícerok potu z čela a zmätene sa pozerám všetkými smermi, no hora nikde. „Čo som vystúpil na zlej stanici?“ letmo kontrolujem názov stanice, „Shin-Fudži“ nad vchodom, no som tam kde mám byť, len hora nie. Aby to nestačilo, pred pár minútami mi zdrhol autobus a tak posledný dva a pol kilometrový úsek cesty do hotela sa rozhodnem uraziť peši. Kráčam po chodníku naprieč industriálnou zónou pri ceste prvej triedy, slnko nemilosrdne praží a terén sa zdvíha smerom hore. Ťahajúc kufor do svahu, gánim očami na horizont, zahalený oblakmi ako nepriechodná šedá stena. „Tak ja sa sem terigám cez pol Japonska a ty máš tu drzosť sa ani neukázať,“ frflem a preklínam sa za to, že som šetril na taxíku. Hotel APA Fujichuo som vybral z jediného dôvodu, najnižšia cena k najnižšej vzdialenosti od hory Fudži, dve noci ma vyšli na neprekonateľných 68 eur. Keď sa konečne dovlečiem do hotelového vestibulu, cítim sa akoby som práve prešiel púšť Gobi. U recepčného vyzvedám, či je bežné, aby sa celý deň Fudži takto hrala na schovávačku. Poškriabe sa po štici a lámanou angličtinou vysvetľuje, že v lete býva najväčšia oblačnosť, pokým cez zimu je naopak najviac bezoblačných dní a tak sú podmienky na pozorovanie Fudžisan (ako ju úctivo nazývajú Japonci), ďaleko lepšie ako v tomto ročnom období. Poďakujem sa a poberiem sa na izbu dať si sprchu a odpriahať sa od kufra a ruksaku. Zvyšok dňa sa ponevieram po periférii, obstavanej rodinnými domami a skladmi, čakajúc, kedy konečne Fudži odhalí svoje krivky spod bieleho závoja. No márne, nevykukne ani spodnička.
Prvé čo urobím ráno, keď rozlepím oči je, že rýchlo na seba hodím texasky a vybehnem z izby na chodbu, na konci ktorej je výhľad na horu Fudži. A zasa nič! Sklamane sa vraciam do izby. Strácam trpezlivosť a tak dokým sa Fudžisan konečne neumúdri, prechádzam na plán B. Balím ruksak a vyrážam na stanicu Yoshiwara, dnešný cieľ, štyridsať kilometrov vzdialená Šizuoka. No len čo sa za mnou zasunú sklené dvere hotela, skameniem, hora Fudži trčí od pol pásu hore obnažená z periny oblakov a ja ledva dýcham, aby som ju náhodou nevyplašil. Postoj chvíľa, aká si krásna. Vydávam sa smerom na stanicu, dva kilometre naprieč riedkou zástavbou bytoviek a stále jedným očkom pozorujem Fudžisan. No na polceste k stanici opäť mizne v závoji oblakov. Pokračujem teda podľa predchádzajúceho plánu do mesta Šizuoka, presláveného najmä zeleným čajom a scénickými výhľadmi na horu Fudži. Keďže nemá zmysel navštíviť Miho no Matsubara, borovicové pobrežie, zaradené pre svoju spektakulárnu panorámu na pozadí s horou Fudži na zoznam svetového dedičstva UNESCO, z vlakovej stanice zamierim do stredu mesta, do parku hradu Sumpu.
Na mieste parku štvorcového pôdorysu stál kedysi hrad Sumpu, v ktorom prežil posledné roky svojho života šogún Tokugawa Ieyasu, zjednotiteľ Japonska. Dnes už tu zostali z hradu len dve vežičky Hitsujisaru Yagura a Higashi Comon, hradby s vodnou priekopou, lemujúce obvod celého parku a ruiny pôvodnej infraštruktúry. Pri vstupe do vežičky Hitsujisaru Yagura sa nechám od pokladníka zlákať na zľavnený lístok (360 jenov), ktorý mi umožňuje vstup aj do vežičky Higashi Comon a záhrady Momijiyama. Ako sa neskôr ukáže, bolo to výnimočne dobré rozhodnutie. Pre usmoklené počasie a pracovný deň mám celý komplex vežičky Higashi Comon a hradnej brány, ktoré dnes slúžia ako múzeum, len pre seba. Prechádzam sa chodbami, z ktorých na mňa dýcha história a pod bosými nohami mi vŕzga drevená podlaha, presne tak, ako v dávnych časom pod nohami zjednotiteľa Japonska, ktorý brázdil rovnakými chodbami ako práve ja. Moja imaginácia ma zrazu prenáša cez štyri storočia, predstavujem si, že som významný člen bakufu (rady starších), ktorý práve nesie dôležitú správu šogúnovi. Byť samučičký jediný na japonskom hrade je vskutku na nezaplatenie, nieto ešte, keď vás stojí len 360 jenov. Po návšteve záhrady Momijiyama, ktorú mám rovnako len sám pre seba, opúšťam Šizouku a vraciam sa nazad do mesta Fudži. Potulujem sa v okolí nákupnej štvrte Honcho, ktorá je známa najmä ako obľúbené miesto pre lovcov ikonických snímok Fudži, no márne. Fudžisan so mnou hrá ďalej hru na schovávačku. Nachodený a demoralizovaný sa vraciam vo večerných hodinách do hotela.
Inšpirovaný knižkou z knižnico-stanice z Noboeky si vyberiem ako ďalšiu moju zastávku putovaním Japonskom - Hakone. Keďže ale pre dobrú dostupnosť z hlavného mesta sa jedná o turisticky veľmi preexponovanú lokalitu a ja cestujem s obmedzeným rozpočtom, podľa múdrosti, „lepšie zostať v dobrom hosteli ako zlom hoteli“, si rezervujem dve noci v hosteli RoheN Hakone Yumoto. Aj keď 80 eur sa môže zdať za hostel veľa, každá z kapsúl s lôžkom je vybavená vlastným okienkom a uzamykateľnými dverami, čo je vo svete hostelov priam neslýchaný luxus. Raňajky v cene sú už len čerešnička na torte. Zbalený, držiac za rukoviatku môj verný kufor, vraciam kartu od izby na recepcii. Recepčný prehodí niečo o tom, že je škoda, že odchádzam pravé teraz, nechápavo naňho pozriem a on len kývne smerom k oknu „pozrite, Fudži san…“ Nechám kufor pred pultom, podídem k oknu a neveriacky žmúrim oči do jasu rána prežiareného slnečnými lúčmi, na horizonte hora Fudži v celej svojej kráse ako ju Pán Boh stvoril. Prvotnú zamračenú grimasu na mojej tvári vystrieda úsmev „tak, teraz už konečne môžem odísť..“
Po dvoch kilometroch s kufrom peši na stanicu Yoshiware nastupujem na vlak do Atami, kde prestupujem na vlak do mesta Odawara (990 jenov). Kufor uschovám v staničnej skrinke za 800 jenov a plný elánu vyrazím k Odawarskému hradu, ktorý leží od stanice len pár minút chôdze. Aj keď Odawarský hrad zostáva v tieni slávnejších japonských hradov (ako napr. Nagojský, Osácky či hrad v Himedži), štvorpodlažná, prevažne historická rekonštrukcia hradu zo šestnásteho storočia, spolu s areálom, rozkladajúcim sa za sústavou hradieb a brán, je skvelým miestom, kam vyraziť z neďalekého Tokia na výlet. Po asi dvoch hodinách študovania dobových exponátov v útrobách hradu a prebádavaním skrytých zákutí priľahlých záhrad, kráčam smerom k pláži Miyuki. Prepletám sa ulicami, prechádzam cez podchod nad diaľnicou, ktorá oddeľuje pláž, ležiacu na pobreží zálivu Sagami od mesta neprirodzene, ako veľký väzenský múr. Tenisky mi zapadajú v piesku ako kráčam po pláži k majáku Araku. Za plechovku piva by som dal aj pol kráľovstva, no po „konbini“ v týchto končinách nikde ani chýru, ani slychu. Sadnem si na vyplavený kmeň stromu, započúvam sa do dunenia vĺn a šumu vetra, ktorý sem vanie od oceánu a len tak rozjímam o živote.
Po starovekej ceste Tókaidó
Potom, ako si v Odaware dám rámen v Machidashoten kúsok od stanice a vyzdvihnem kufor, nastupujem na vlak Hakonetozan line (lístok 360 jenov). Do stanice Yumoto, ktorá je označovaná aj ako „brána do Hakone“, je to z Odawary už len štvrťhodiny cesty. Kúpeľné mestečko, ležiace v priesmyku hôr, prekvitalo najmä počas obdobia Edo, keď tadeto viedla Tókaidó, historická cesta, ktorá spájala Kjóto s Edom (neskôr premenované na Tokio). Nasledujúci deň za včasného rána nasadám na autobus (lístok 1080 jenov), ktorý stúpa horskými serpentínami hore k jazeru Ashi. Jazero vulkanického pôvodu je vyhľadávane najmä pre malebné prostredie hôr (na pozadí s horou Fudži) a Heiwa no Torii (Brána Mieru), ktorej piliere sú zasadené na dne jazera. Brána svätyne Hakone-jinja patrí medzi vôbec najfotografovanejšie miesta v Japonsku. Ak si ju ale chcete odfotiť zblízka, musíte si najprv vystať rad, pretože toto mystické miesto, ktoré v šintoizme označuje vstup do nadpozemna, slúži pre väčšinu turistov len ako pekné pozadie, pri ktorom si zapózovať na fotky na instagram. Žiaľ, ledva pár minú po tom, ako ma vysadí autobus na brehu jazera, znesie sa naň tak hustá hmla, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani trikári z natáčania Perinbaby. Začne mrholiť, rozsvietia sa pouličné lampy a ja sa preklínam, že som nepremokavú vetrovku nechal v hosteli. Vidina, že sa dnes pokochám ikonickou panorámou na jazero s Bránou mieru na pozadí hory Fudži, je ta-tam. Potom, ako asi hodinu blúdim okolo jazera v hmle ako stratená duša utopeného námorníka, sa rozhodnem uraziť deväť kilometrov nazad do hostela lesom po starovekej ceste Tókadió.
Keď konečne mrholenie ustane, v miestnom konbini si kúpim proviant na cestu (dve plechovky piva a kari šišku) a po chvíľke blúdenia odbočím z asfaltky na nespevnenú cestu do lesa. Po päťsto metroch prašnú cestu nahrádza cesta vystlaná neopracovanými kameňmi. Nikde ani nohy, len ja a šum lesa, našľapujem veľmi obozretne, pretože kamene sú po daždi klzké a stačí jeden neopatrný pohyb, aby som si v lepšom prípade len vyvrtol členok. Chvíľu váham, či sa radšej nevrátiť nazad kým je čas, veď ak pôjdem takýmto slimačím tempom, tak do hostela dorazím až za tmy. No génius loci miesta vyhráva, veď takáto šanca, kráčať po historickej ceste Tókaidó, sa nenaskytne len tak každý deň. Neujdem ani kilometer a je mi hneď jasné, prečo tento úsek bol vôbec najnáročnejší zo všetkých piatich hlavných historických ciest, ktoré v období Edo križovali Japonskom. Aj keď na väčšine trasy nie je dláždenie pôvodné, japonské cédre, ktoré lemujú cestu po ktorej práve kráčam, sú stále tie isté, ktoré boli vysadené za čias šogunátu Togukawa (1618). Mali poskytovať tieň pútnikom, ktorí kráčali tadiaľto v dávnych dobách, tak ako práve ja.
Asi v polke cesty, kde sa kamenná cestička stretáva s asfaltovou cestou, zastavujem na krátky oddych v čajovni Amazake Chaya a nakuknem aj do vedľajšej budovy, kde dnes sídli Hakone Old Highway Museum. Na týchto miestach stálo pôvodne viacero hostincov ako staroveké motoresty pre pocestných, no žiaľ, do dnešných dní si už len čajovňa zachovala dobový vzhľad. Pokračujem v putovaní na úseku cesty, ktorý sa križuje a prepletá s asfaltovou cestou, kľukatiacou sa dole horou ako šedý had. Po tom, ako sa na klzkých kameňoch div že nie trikrát prizabijem a raz sa skoro podo mnou prelomí chatrná lávka nad vodopádom, dorazím na úsek cesty, ktorá ústi do asfaltovej cesty pre autá. Aj keď túžim svoju púť dokončiť, Tókadió už ďalej nevedie a tak na posledné tri kilometre voľky-nevoľky nasadám na autobus. Cítim úľavu, že som zvládol najťažšiu časť Tókaidó v letných teniskách len s drobnou odreninou členku, dvoma pivami a kari šiškou, no i rozčarovanie. Dovlečiem sa do hostela ako snáď jediný cestovateľ v celom Hakone, ktorý prišiel dnes po Tókaidó do mesta ako za starých čias. Hneď potom, ako so seba zmyjem prach päťstoročnej cesty, vyštverám sa do svojej komôrky s okienkom, zamknem za sebou dvierka a zaspím ťažkým a hlbokým spánkom.
Raňajky v Hakone, obed v Jokohame a večera v Kamakure
Čaká ma posledný úsek cesty pred zajtrajším príchodom do hlavného mesta Japonska. Zhruba päťdesiat kilometrov do Jokohamy urazím vlakom s jedným prestupom (1350 jenov). V Jokohame sa vôbec prvýkrát ubytujem v hoteli v Japonsku, kde som už bol ubytovaný predtým. V Hotely Camelot som strávil rovnako jednu noc pred troma rokmi a už vtedy si jeho interiér zúfalo žiadal rekonštrukciu. No pre skvelú polohu a hlavne cenu, som ochotný ignorovať obitý nábytok a zožltnuté tapety aj tento raz. Po tom, ako si dám pri stanici rámen a žobrákovi bez predných zubov v baseballovej čiapke „Nagojských drakov“ venujem sto jenov, smerujem do „Kjóta východného Japonska“, ako sa často mesto Kamakura prezýva. Nečudo, Kamakura je domovom mnohých starobylých chrámov, medzi inými napríklad svätyňa Hokokuji, Hachimangu či Hasedera, od ktorej je to len pár minút chôdze k hlavnému cieľu mojej dnešnej cesty, Veľkému Budhovi v Kamakure (Kamakura Daibutsu). Vyše trinásť metrov vysoká bronzová socha z trinásteho storočia (pôvodne z dreva), je jednou z najviac vyhľadávaných náboženských miest v Japonsku. Nečudo teda, že na stanici v Kamakure, kde prestupujem na úzkorozchodnú električku Enoden line, počuť na každom kroku čínštinu. Obstarožná električka, preplnená do prasknutia turistami, sa na zastávke Hase skoro celá vyprázdni, ďalej je to k Veľkému Budhovi či svätyni Hasedara (na polceste), už len pol kilometra chôdze po Daibutsu-dori. Zaplatím vstupné 300 jenov do chrámu Kotoku-in, za ktorého múrmi tróni Veľký Budha z Kamakury. Za ďalších 50 jenov môžete vstúpiť dnu do samotnej sochy, no ja po chvíľkovom zvažovaní sa rozhodnem nevstúpiť. Predsa len, ak je tu niekto, do koho by som mal vstúpiť, tak len sám do seba. Cestou nazad sa rozhodnem vydať na spiatočnú cestu do Jokohamy obkľukou, aby som sa vyhol prepchanej električke a tak si urobím zachádzku na pláž Yuigahama. Na moje potešenie, na rozdiel od tej v Odaware, je miestna pláž plná života. Ľudia sa kúpu vo vlnách, pár dokonca skúša windsurfing či surfovanie. Našťastie, je tu aj „konbini“ a tak môžem úspešný deň potuliek aj zapiť plechovkou zlatého moku s výhľadom na vody Sagami zálivu. „Zajtra o takomto čase už budem v Tokiu“, povzdychnem si, šesťnásťdňové putovanie Japonskom sa chýli ku koncu a mňa sa zmocnila akási podivná melanchólia.
Škaredšia tvár Tokia
Po posledných 30 kilometroch cesty lokálnym vlakom vstupujem za zvuku imaginárnych fanfár do cieľovej destinácie moje cesty. Prvú noc v japonskej metropole strávim v hosteli First Cabin Ichigaya za astronomických 47 eur, no to je tak, keď hľadáte ubytovanie v Tokiu počas víkendu a deň dopredu. Našťastie, moja kabína, nesúca honosné označenie „business class,“ vybavená vlastnou televíziou a skrinkou na zamykanie, mi poskytuje všetok komfort, čo potrebujem. Ako človek, ktorý navštívil Tokio už niekoľkokrát, sa snažím do limitovaného času, ktorý mi zostáva, vtesnať kombináciu lokalít, ktoré rád navštevujem a miest, na ktorých som ešte nikdy nebol. Navštívim ikonickú križovatku Shibuya a z opodiaľ, krútiac hlavou, pozorujem, ako sa pred sochou Háčika tvorí nekonečný rad ľudí, ktorí sa chcú pri nej zvečniť. Pred pätnástimi rokmi sme museli nenápadnú sochu s kamarátkou doslova hľadať kým sme ju našli, i tých turistov výrazne pribudlo. Všade je plno, vstupné zdraželo a dokonca čoraz viac turistických atrakcií postupne zavádza vyššie vstupné pre cudzincov ako pre domácich. No čo je ešte horšie, čašník ma vyhodí z mojej obľúbenej izakaye so slovami „only japanese.“ Zarazený odchádzam z miesta, kde som si takto pred rokom a pol pri pohári piva poklábosil s japonskými štamgastami až do noci. V krajine, kde úcta a rešpekt k druhému je priam vzorom pre zvyšok sveta, ma práve odmietli obslúžiť len pre farbu mojej pleti.
Aj keď som na ceste sem stretol kopu dobrých ľudí, táto negatívna skúsenosť vo mne vyvolá rad pochybností. Ako sa Japonsko mení pod rekordným náporom turistov a otváraním pracovnému trhu cudzincom? Cudzinci (často z rozvojových krajín), postupne nahrádzajú na menej atraktívnych miestach japonských zamestnancov. Tokio sa pomaly mení a ja kráčam jeho rušnými ulicami, zahĺbený v myšlienkach a spomienkach. Pokým pred pätnástimi rokmi som za deň stretol v meste jedného belocha, dnes je cudzinec pokojne aj každý desiaty. Aké to bude mať dopady na Tokio, Japonsko a ako sa s tým vysporiada spoločnosť, či nacionálne zmýšľajúci politici? Sám som žil v multikultúrnych mestách ako Vancouver či Auckland, a tak som mohol osobne pozorovať dopady prílevu cudzincov na ráz týchto miest. Tie dobré, aj tie zlé. Snažiac sa zahnať zlú pachuť z predošlého dňa, vyrážam na dlhé potulky mestom. Prvý deň navštívim Yebisu brewery, ktorá dnes stojí na mieste pôvodnej fabriky, po ktorej je dokonca pomenovaná štvrť a zástavka metra. V múzeu Yebisu si prejdem malú, ale zaujímavú výstavu o histórií tejto značky, za ktorou stál vizionár Kyohei Makoshi, ktorého socha tróni aj naľavo pri vstupe do hlavného vchodu. Samozrejme, prišiel som sem najmä preto, aby som si dal jedno točené a tak v „tap corner“ si objednám set dvoch malých pív za 1300 jenov. Pomaly si z nich uchlipkávam, akoby klesajúca hladinka v pohároch, tvarom pripomínajúcich pieskové hodiny, odratúvala moje posledné chvíle v Japonsku.
Poslednýkrát sa sťahujem, na dvanáste miesto, kde zložím hlavu pred odletom do vlasti. Hotel APA Ueno Inaricho Ekikita som objednal ešte pred tromi mesiacmi a tak som dostal fantastickú cenu, 84 eur za dve noci. Skvelá lokalita, milý personál, ktorý dokonca hovorí po anglicky, ale čo je hlavné, pohodlná posteľ a dokonca výhľad na vežu Skytree. Posledný celý deň v Tokiu patrí u mňa už tradične veľkému okruhu po Odaibe. Zveziem sa metrom na stanicu Kachidoki, odtiaľ kráčam po sústave mostov až do Odaiba Marine park a potom nazad smerom do centra cez Rainbow bridge. Je slnečný deň, teploty atakujú 32 stupňov, sedím na lavičke a pozerám na opačnú stranu Tokijské zálivu, na siluetu mesta, do ktorého si vždy vravím že už sa tak skoro nevrátim a predsa sa znova a znova vraciam. Pozriem na svoje nové hodinky Seiko, ktoré mi predajca v Jokohame nastavil už na slovenský čas. Na mojom do hnedasta opálenom zápästí po týždňoch putovania, sa strieborný ciferník ligoce v žiare slnečných lúčov. Titerná ručička sa malým trhavým pohybom sunie vpred po ciferníku, môj čas v krajine vychádzajúceho slnka vyprší za pár hodín. Zdvíham sa z lavičky, upravím si šilt na čiapke vyťahanej od slnka a zamierim smerom k mostu Rainbow bridge.
