ždy, keď sme vošli do nejakého mesta, sme večer hľadali nejakú čajovňu. Tá je totiž v týchto krajinách bez barov, diskoték, objektívnych médií a denníkov, kultúrno-sociálno-podnikateľsko-mediálnym centrom. Tu sa predávajú kozy, prezrádzajú novinky, rozprávajú príbehy, dohadujú manželstvá, tu objavíte život krajiny vo svojej podstate, tu sa fajčí šiša a pije čaj.
V čajovniach sa dejú veci. Spomínam si ako sme sedeli v jednej čajovni v Egypte a starec bez rúk od lakťov nám rozprával príbehy šesťdňovej vojny Egypta proti Izraelu. O ruky prišiel keď spadol rukami na mínu. Spomínam si ako sme sa báli vojsť do spleti uličiek toho mesta, kde po zemi stekala zmes močiek a zvieracej krvi, na smetisku navŕšenom v rohu dvoch budov sa preháňali potkany a hrali deti, vedľa smetiska na tom istom námestí bol zároveň trh -čo sa, po týždni na slnku, nepredalo putovalo okamžite na kopu - zvieratá, vajíčka, zelenina. Ten smrad by ste mohli krájať. A na rohu jednej uličky, čajovňa.
Spomínam si ako sme v Damašku „objavili" jedného miestneho Sýrčana, ktorý nás povodil po „podnikoch" mesta. Objavil skôr on nás. Dosť dlhú dobu nás sledoval a kráčal tak dva kroky za nami. Po chvíli som naňho upozornila ostatných. Zrazu nás on predbehol v akcii, čistou češtinou. Pán študoval letecké inžinierstvo v Prahe, doma pozerá ČT cez satelit, má (iba) jednu dcéru- čo odhaľuje mnoho, pretože to je skôr náš „západný" štýl mať menej či iba jedno dieťa, a veľmi sa chce porozprávať čo nové. Kúpil nám najlepšie zákusky a zmrzlinu v ďalekom okolí, a samozrejme sme nakoniec zakotvili v čajovni.
Keď spomínam veľkú chuť komunikovať, napadol mi náš priateľ z Káhiry. Oslovil nás na ulici a my, už zvyknutý drsno odháňať neuveriteľných vtieravcov snažiacich sa predať vám hnusný gýč Sfingy (pretože Nemci to s radosťou kupujú), sme ho rovnako drsno poslali do preč. Prehovoril ale nemecky a nechcel nič, len sa s nami porozprávať nemecky. Bol to študent germanistiky. Opäť sme zakotvili na čaji. Celú noc sme s ním viedli hlboké debaty o náboženstvách, pohľadoch na svet, ženy, prikázania. Stali sme sa priateľmi, napriek úplne odlišnému názoru na niektoré veci v živote, a vymenili sme si kontakty. Neskôr nám pomohol zohnať lístky na vlak, ktoré boli veľmi ťažko zohnať.
Raz sme sedeli v čajovni a vtedy sme si nedali „tourist šiša" - čiže jemný jabĺčkový tabak - ale domáci tabak. Síce nás čašník odhováral, že na to nie sme zvyknutí, ale boli sme silní na duchu a verili sme si, že nás nič nemôže zabiť. Dva šluky každý, boli sme štyria, a dovi. Hotovo. Precitli sme po pár minútach ako zírame tupo pred seba, a začali sme sa fest rehotať. Bola to sila. Od vtedy sme si dávali väčší pozor, ale tabak sme si obľúbili.
Spomínam si na veľkú čajovňu v Sýrii v Tartuse, s vánkom od mora vo vlasoch, na podobne veľkú čajovňu v Damasku s vôňou černidla na topánky, a tiež na magickú čajovňu v Iráne v Isfaháne. O nej v ďalšom článku ...
Pouličný čaj v Tyre, Libanon. Chlapi tu, na kraji námestia, v strede ulice, pili čaj, rozložení na plastových stoličkách a hrali backgammon.
V Libanone sme nepili čaj, pili sme pivo. Ono, nech je čajík akokoľvek super, po určitej dobe sa vám zunuje, a hlavne keď je k mání pivo. No, nedaj si ;)
Celkovo Libanon bo vo viacerých veciach iný. Toto sa síce nedalo piť, ale bolo to tiež tekuté.... kedysi. Rozliaty benzín na benzínke, Libanon.
Dobrí boli aj staro kresťania v Maalule v Sýrii. Okrem toho, že rozprávali po aramejsky, tak si za bránami kláštora/kostola, veselo pálili pálenku. Z tej nám bohužiaľ nedali ochutnať, asi preto, že nebola "oficiálna". Zato nám dali po skleničke oficiálneho vína, kyslého ako šťór, ale v po toľkých dňoch alkoholického celibátu nám prenáramne dobre padlo. V podstate to kyslé vínko nás vzpružilo, zatiaľ čo pálenka by bola masaker motorovou pílou.
Veľká čajovňa na pobreží v Tartuse, Sýria. Prostredie bolo naozaj veľmi príjemné. Burácajúce nekľudné more, ľahký slaný vánok s prímesou zatuchnutých rýb, výborný čaj a ešte lepšia šiša. Skvelý duševný relax od toho, čo nás čakalo v "hoteli".
A tu ho máme. Toto bola spoločná umyváreň v našom "hoteli" v Tartuse.
A "hotelová" kúpeľka. Bolo len veľmi málo odvážlivcov, ktorí sa odhodlali vliezť do toho hnoja.
Mestská čajová zóna v Hame, Sýria, vytvorená na kopci v obrovskom kráteri po bombardovaní citadely v 1984. Teraz tam po citadele nenájdete ani základy, ale domáci si tu spravili parčík a veselo trávia väčšinu svojho života. Títo chlapíci nás pozvali medzi seba na čaj, keď nás videli ako sme si povedľa nich v točke umývali nohy od prachu a hliny. Voda je tu všade na uliciach. Pofotili sme sa s nimi, popili čaj, porozprávali. Pamätám si na jedného z nich ako si neustále s niekým esemeskoval a strašne sa na tom stále rehotal.
Zákazník čajovne v Palmyre, Sýria. Pamätám si, že tu sme nedostali také tie typické decové sklenené poháriky, ale veľké "západniarske" keramické krígle. Hold, Palmyra je turistickým veľko-centrom.
Náš čašník z Bagdad Cafe, Sýria.
Mali tam takú milenú bielu mačičku. Tak brutálne sa chcela hráááááť :)
Spomínaný náš kamarát z Damašku, ktorý pozerá cez satelit ČT. Podobá sa na Davida Duchovneho a môjho spolužiaka zo strednej. (+ Bohuš, Peťa a ja)
Čaj v púšti, Wadi Rum, Jordánsko.
Náš "šofér", navigátor a informátor v jednom.
Naša obľúbená čajovňa v Damašku. Tento raz iná ako sme boli s našim damašským priateľom. Táto bola na ulici, vonku, plná, hlučná, plná mladých, starých, čítali noviny, debatovali, hrali backgammon, nechávali si leštiť lakovky. Mohli ste hodiny a hodiny pozorovať domácich v ich každodenných rituáloch. Pozorovať ako sa smejú pri hre, rozčuľujú keď niekto šálil, hneď vedľa pokojne nehybne čítajú noviny, a povedľa si dvaja mladí rozprávali dojmy z nejakých dievčat. Ženy tu nechodia zahalené, a dokonca navštevujú aj čajovne. Tie sú totiž väčšinou čistou doménou mužov.
Fotky fotil M.,B.,D.
