Neskôr počas výletu zisťujeme, že všetci majú všetko pod kontrolou. Letušák má vždy zasadací poriadok, ktorý dokonca aktualizuje podľa toho kto kde vystúpi a pristúpi. Takže si nemôžete sadnúť na cudzie miesto a vždy pred zastávkou prebehne celý autobus a všetkým vystupujúcim menovite pripomenie, kedy majú vypadnúť. Utrmácaní a zlomení prichádzame do Samsunu a jediné čo tu je, je tma ako vo vreci. Tesne pred mestom sa však na poslednom odpočívadle sa dohadujem s autobusárom (rovnako ako nikto na AŠTI, tak ani tu v autobuse nemá poňatia o angličtine), pretože mám taký zlý tušák. Ten sa vyplnil.
O 03:30 ráno je tma ako v pytli a vôbec tu o takomto čase nesvitá! A nie, nerozvidnieva sa ani o štvrtej ráno, ako sme si neskôr mysleli. A k tomu, Samsunský otogar je pekne v prdeli ďaleko od mesta (čo je tu inak bežná vec, ako sme neskôr zistili, a tých 5 až 15km do mesta nás už neskôr vôbec nerozhadzovalo). Veľmi milý autobusár nás teda odvezie zadarmo až do Ünye, ďalej na východ od Samsunu popri pobreží. V Samsune začína pršať, čo nás ako jediných dovolenkárov v autobuse dosť rozladilo. V Ünye už musíme vystupovať a tak vykladáme seba a naše batohy do dažďa a noci o 04:30 ráno kdesi na širokej ulici pri mori. Naozaj sa tu nebrieždi ani o pol piatej a do šiestej je takmer úplná tma. A prší. A je zima. Super dovolenka. Začína to ozaj bezvadne!
... naša nočná cesta z Ankary do Unye ...
... nočné Unye ...
... naše dočasné útočisko ...
Po bezvýslednom hľadaní nejakej reštiky s jednou rodinou miestnych, ktorí sa ponúkli, že nám niečo nájdu, ale vedeli asi toľko ako my, sa vraciame na miesto vykládky a uchyľujeme sa pod taký námornícky drevený domček na štyroch stračích nôžkach. Slnko sa úspešne skrýva za husté sivé mraky, mrholivý studený dážď neúprosne sype drobné kvapky a na uliciach ani jedinej nohy či kolesa, ktoré by naznačovalo, že tu niekto okrem nás žije. Jožko sa šiel konečne po celej ceste vycikať, keď tu do mňa udrie blesk - bedeker!!!!! Zabudla som v autobuse bedeker!!! To snáď ani nemôže byť pravda! Za čo?!? Bedeker, našu jedinú istotu a detailný popis trasy, zoznam hotelov, autobusov a možnej dopravy, cien a približných časov kedy čo ide, názvy miest a dedín, proste naše úplne všetko, najvzácnejšia vec, čo sme tam mali. Teda hneď po peniazoch a pasoch. Týmto činom som nastavila obzvlášť vysokú latku všetkým ďalším prúserom, ktoré by chceli prísť. Som z toho na nervy a plačem nad vlastnou nehynúcou blbosťou. Jožko je však neuveriteľný spoločník v dobrom i zlom a pokojne zahlásil, že „ideme ďalej...". Kocky sú hodené a je len na nás spoločne, ako zahráme túto partiu. Zdvíha mi hlavu a je to ten najúžasnejší postoj, s akým som sa kedy stretla. Cestovali sme osem hodín proti noci, ešte som uja autobusára presvedčila aby nás vzal ďalej, ani peniaze nechcel, a tak som sa tešila, že keď ma Jožko zobudil, že vystupujeme, tak som celá „naradovaná" a zaspatá nechala bedeker v gumičke sedadla - presne ako Jožko ešte na začiatku predpovedal. „Nenechávaj to tam, zabudneme naňho". Nieeeee, ja? - Hehe. A vidíš ho, hlupaňa.
... najväčšia depka na svete ...
A tak čakáme kým otvoria turistickú kanceláriu, do ktorej sme teraz vložili všetky naše nádeje na cestu ďalej. Je tma a mestečko je celkom prázdne, a prší. Rýchlo sa rozvidnieva, aj keď nebo je olovené a je riadna kosa. Keby nepršalo, mohli sme teraz sedieť na pláži a fotiť východ slnka. Namiesto toho teraz sedíme v podpalubí nejakého prístavného domčeka a nemáme bedeker. Milujem prístavné mestá. Majú takú jedinečnú a silnú atmosféru, vôňu mora, skapatých rýb a rozmočených lán, škriekanie čajok či prší či neprší a úžasné svetlo, akoby tu slnko inak svietilo ako všade inde na svete. Atmosféru, ktorá ma vždy prenesie to akejsi snovej nálady, hlavne keď sme teraz v peknom hnoji bez bedekra.
Najviac zbožňujem majáky. Sú to akési ostrovčeky istoty, záchrany a svetla, presne ako pre nás bol náš bedeker. Majáky ma priťahujú ako nočné motýle žiarovky, ale tu žiaden nie je. Jediný maják v tme, daždi a zúfalke je pre mňa Jožko. Berie ma do náručia a snaží sa zastaviť vlny seba obviňovania a bedákania. Zrazu za nami zastavujú policajti. Štyria v jednom aute - miestna úderka. Volajú Jožka k otvorenému okienku - nechce sa im vystupovať do dažďa. Jožko volá nakoniec aj mňa. Že či je nejaký „polis". Čiže problém, k čomu by sme potrebovali políciu. Anglicky samozrejme ani jeden. My, že nie, všetko v poriadku, len či nevedia kde je turistická kancelária, alebo „Main Square". Že nie, točia hlavami svorne všetci štyria. Tak skúšame otázku, či tu majú niekde „book shop" a rukami naznačujeme knihu a virtuálne listujeme. Chceli sme vyskúšať kúpiť nový bedeker. Neskôr sme zistili, že to by sa u nás v kníhkupectve v Dolnej Strehovej dal skôr zohnať originálny Da Vinciho zápisník, ako anglický bedeker v tureckej dedine. Ünye je maličké mestečko s 5000 obyvateľmi. Policajti tuho v tichosti rozmýšľajú a potom ten hlavný veselým tónom že: „No!" a odišli. Nechali nás tam stáť. Tak, a máme vymaľované...
http://vychodne-turecko.blogspot.sk/
