Každý deň sa okolo štvrtej nad ránom zobudím paničke pri nohách a idem sa presunúť vyššie. Musím si totiž začať vybavovať raňajky, čiže všemožným spôsobom pútam pozornosť, aby sa na mňa nezabudlo. Čechrám perinu paničke, alebo si idem ľahnúť na vankúš, alebo rovno na paničku alebo jej hlasno vrnkám do ucha. Je to psí život takto každé ráno bojovať o raňajky...
O pol siedmej panička vstáva a, toto vôbec nechápem - prvá cesta rovno do kúpeľne. Ale (!!!) ja mám hlad! Rozbehnem sa nadšene do kuchyne naznačujúc: "Tadiaľto..! Za mnou!! ...", ale musím sa potupne vrátiť a vysedávať vo dverách kúpeľky aby si ma všímala. Miesto raňajok si však na prázdny žalúdok musím vypočuť: "Ixulík, neskutočne zavadziaš, #$X##!
"Teraz to príííde..." Nadšene sa motám okolo nôh, panička robí kávičku, prehadzuje kabelku, zavadziam, ukladá riad, motám sa, "Haloooo tu som! Tu dole!!!...", ide zase do kúpeľky, "Tuuuu...!!", revem ako besný, mňaučím, nariekam. "HLAD!!!!! Tristo rokov som nežral! Do minúty skapem!" Takéto vážne argumetny už zaberú a dostávam čo mi právom náleží - plnú misu.
Potom celý deň prelehním, prechroptím, preváľam, preležím, a celý čas flirtujem s myšlienkami niečo zhodiť, rozbiť, rozkúsať, rozdriapať. Nakoniec si vždy niektorú vyberiem, a spokojne čakám kým sa panička vráti domov. Nadšene ju privítam s piesňou na perách: "Ja máám hláád, ela, ela, e, e...", a tak sa mi vždy všetko prepečie. Naposledy som dostal papučou po krížoch keď som sa doblval v obývačke, ale to bolo dávno.
O ôsmej večer nastáva krvavý boj s televízorom o pozornosť. Vždy sa postavím na stolík a snažím sa prekryť telom výhľad na obrazovku. Dostávam ovládačom po riti a nastáva plán B. Ak som ráno pútal pozornosť, tak to bol len slabý odvar. Teraz nastáva peklo! Absolútne znemožňujem akékoľvek pozeranie. Stúpam na ovládač, presúšam sa pred obrazovkou, vykrikujem spoza gauča. Keď panička číta, ľahnem si do otvorenej knihy. Keď večeria, lápem sa jej na nohy, chcem ísť stoj čo stoj na stôl. Bezomňa sa žrať NE-BU-DE!! Vytrvávam v neľútostnom boji až kým paničke neprasknú nervy a dostanem vytúženú odmenu - plnú misu... No, komu je lepšie? :)
