Rusko - Elbrus, III.

Elbrus - najvyššia hora Európy. Priťahuje tisícky ľudí z celého sveta, ale nie je zďaleka taká "moderná" ako Mt. Blanc. Namiesto krásnych chát vykladaných drevom sú tu plechové búdky - "wagončíky". Dostať sa tam je počas vlny pekného počasia dokonale nemožné, ale keď hore besnia čerti a nik sa nehrnie na kopec, je to lepšie ako pobyt pri mori s masážami a výrivkou.... Dokonalá piňa colada (hlavne po tom, čo človek strávil tri noci vo víchrici v stane neďaleko týchto ostrovčekov relaxu).

Písmo: A- | A+
Diskusia  (53)

Začnem pekne po poriadku. Predpovede na túto oblasť sú dobré vo vytlačenej forme tak na zabalenie šupiek od zemiakov. Inými slovami, Elbrus so svojou výškou 5640 m vysoko prevyšuje ostatné kopce pohoria Kaukaz. Zachytáva okoloplávajúcu oblačnosť a vlastne priťahuje všetku neplechu z okolia. Elbrus je povestný tým, že sa tu mení počasie z hodiny na hodinu. V globále nie je vôbec technicky náročný, a v porovnaní s Mt. Blancom je to "choďák - tabáček" na Chopok. Počasie a čierne kruhy pred očami (z výšky) ho však robia fyzicky náročným a hlavne nebezpečným. Takže okrem pripravenosti na pohyb v horách ( táto veta zneje veľmi hlúpo, pretože sa pod ňou nedá nič predstaviť a každý si myslí, že "to je f poho") treba aj nejakú tú aklimatizáciu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Deň pred pokusom predbehnúť sa na prepchaté lanovky na Elbrus, sme sa vybrali na aklimatizačku na Čeget. Je to krásny kopček (3800m) hneď oproti Elbrusu s výhľadom do celej doliny Adir-su. Na kopec sa dá ísť do 2/3 lanovkami a potom už len fučať hore. Zarytí vyznavači alpského štýlu (to jest na čisto bez použitia techniky, kyslíku a lanoviek) išli pešo. Počasie doobeda bolo verné svojej povesti a my sme mali hore mierny problém nájsť cestičku. (PS: tí alpinisti hore nevyšli... smola)

Obrázok blogu

Tá mátoha vzadu som ja. Neskromne sa musím pochváliť, že na vrchol som sa priplichtila tretia z celého zájazdu. Viem, vraví sa v horách nie je súťaživosť na mieste, ale to sú žvásty. (PS: samozrejme, že v tej hmle tam nik nešiel kvôli výhľadom, ale dokázať si kondičku...)

SkryťVypnúť reklamu

Na vrchole Čegetu, sme si posedeli zo 2-3 hodiny a čakali na aspoň malý priezor v tej hustej hmle. No zima tam bola ako v Rusku, ale čo by človek čakal v Rusku...

Obrázok blogu

Ja som tá postavička v čiernom v pravo zúfalo snažiac sa čo najskôr zapnúť (fakt tam bola zima). Stručne vzaté vyzerali sme ako východonemeckí turisti na hromadnej párty zmýliac si cestu. Dobre sme sa na sebe zasmiali, keď postávajúc v goretexoch a windstoperových čiapkach, prešiel okolo nás Ruský déduška vo flanelke, turistických pumpkách a zelenej šušťáčke. Na náveternej strane tváre mal nalepený kus novín (zasunutý pod čiapku) a pchal sa sušenými hrozienkami. (PS: prešla ma chuť ďalej robiť vysokohorskú turistiku...)

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu

Čakáme na zázrak. (PS: tú hromádku vľavo už začína chytať ľahká depresia. Dedko mi ale ponúkol lipový čaj, ktorý si v termoske doniesol v plátenej nákupnej taške... a hneď sa mi čakalo lepšie.)

Ale dedko vybavil aj počasie - nuž baľšaja technika. Zrazu sa ukázal raj na zemi...

Obrázok blogu
Obrázok blogu

A tu je On! Tie dve šľahačkové nepodarky sú dvojvrchol Elbrusu. Oči dokorán, hlava na chrbte, sánka na hrudi (vrchol Čegetu je síce vo výške 3800 m, ale na vrcholy Elbrusu sme sa naozaj pozerali s hlavou v záklone). Hlavný vrchol je ten vľavo. Ten vpravo je nižší, ale je odtiaľ krajší výhľad na 360 stupňov, takže chodí sa na oba. Vľavo dole sú vidieť sivé pásy pod lanovkami, ktoré končia až v pásme večného snehu (3800 m a pár drobných). (PS: plní nádejí a ušľachtilých predsavzatí sme utekali do kempu sa pobaliť. Zajtra sme chceli ísť hore...)

SkryťVypnúť reklamu

Lenže čo čert nechcel. Večer dohrmeli miestni, že keď chceme ísť na vrchol musíme mať vodcu. V tejto krajine sa ešte všetci držia príkazov "Bdite!" a tak sa chýr o nás rýchlo rozšíril do tých "správnych" uší. Samozrejme sme žiadneho lokal "borca" platiť nechceli. A to si ten kvietok vypýtal 900 dolárov. Okamžite nám ale bolo vysvetlené, že sa nám môžu stať viaceré nepríjemnosti, zahrňujúc rozrezané stany v bivaku, vykradnuté ešte pred rozrezaním a podobne. Po nepríjemnej hádke sme pristúpili na ich hru. "Dobre, vy akože budete naši vodcovia, ktorých vôbec nepotrebujeme a my akože zaplatíme." Samozrejme takto "husto" sme im to nepovedali, asi by sme si týmto zrátali svoje dni, ale chceli sme si zachrániť stany pod Elbrusom. Usmievajúc sa nám potom vysvetlili, že naše predplatné zahŕňa zľavu na lanovky a výborné miesto pre bivak. Pod lanovkami sme ale vytriezveli riadnym kýbľom studenej vody. Náš skvelý vodca sa oprel o zábradlie, založil si ruky i nohy a pozeral na nás - veď plaťte! Nakoniec sme si zľavy (to sa volá "zľava" ale je to iba kešovka do vlekárovej ruky) vybavili sami. Heslo "čo si sám nevybavíš, nemáš" sa stalo heslom zájazdu. Lanovky sú tri, na každé sa platí 180 rubľov (len cesta hore, aj dole sa musí platiť). Mám ale výcvik z arabských krajín, ktorý som skvele uplatnila. Dohodla som "zľavu" u vlekára, vymenili sme si mená a podali sme si ruky (volal sa Ismail). Keď som sa potom kdekoľvek odvolala na neho, bolo vyhraté (to podanie rúk je u nich silne záväzné). Hore lanovkami sme sa ale nechali unášať výhľadmi, ktoré stoja zato. (PS: fotiť sa nedalo lebo tie plexisklá boli zarosené.)

Obrázok blogu

Na najvyššej stanici poslednej sedačkovej lanovky nás prekvapil prekrásny výhľad. Mráčika ani jedného, teplúčko, menné i bezmenné kopce pod nami (lanovka končí v +/- 3800 m). Na modré nebo sme sa v ten týždeň pozerali posledný krát (PS: bol pondelok).

Obrázok blogu

Chosé v zálive - ja a Elbrus. Za to, že som sa mu otočila zadkom nás neskôr poriadne potrestal. A to všetko kvôli mne.

Ťažké batohy so stanom, jedlom na pár dní, trochou vody, varičom, bundami, spacákom, teplým prádlom a maličkosťami, ktoré po prekročení počtu "málo" majú váhu slona, sme vyhodili na chrbty a poď ho hore. Ako tie korytnačky - frnk! frnk! Niektorí ale mali "priťažké" batohy, a tak sme zase vybavovali. Tento krát ratrak. Úžasný vodca zariadil 200 euro za ratrak - môže ísť len 10 ľudí s jedným batohom. Som sa mu zasmiala do jeho tváre ohoretej vetrom kaviarňového vetráka a vybavila som ratrak za 90 dolárov, pričom sa tam nacpali 14 ľudia (+ja vedľa šoféra zdarma) a 16 batohov. Škoda reči, ďalej sa rozpisovať o ďakovaniach, hromženiach a vlastne všeobecnej nespokojnosti s "našim vodcom". Kazil nám celý deň. Vyšliapali sme do výšky približne 4100m na skalné rebro a tu sme mali spať. (PS: aj náš úžasný "Iľja" viezol svoju prdel ratrakom, mala som sto chutí mu ju natrhnúť kopancom...)

Obrázok blogu

Sľubované miesto nebolo ničím bombové a takých tam bolo neúrekom. Výnimočné bolo len tým, že bolo pri vodcovských búdkach a tak vodcovia nemuseli ďaleko za nami chodiť. Rozložili sme si stany, zlepšili hradby proti vetru a vybrali sme sa popri kamenných rebrách hore na Pastuchove skaly (4700m). Taká malá aklimatizačka, veď zajtra sme chceli o tretej ráno vyrážať na vrchol. Cestička je vlastne stopa po ratraku, ktorý vyváža ľudí až k Skalám (no hrôza). Výhľady sú už z týchto nižších časti úchvatné. Modrobiele, dole zelené, slnečné. Po návrate zo Skál ma začal náš "Iľja" otravovať. "Zajtra pôjdeme ráno, všetci spolu, jeden vodca pôjde vpredu, jeden vzadu. Pôjdeme v skupinke." Slušne som najprv mávla rukou. Po chvíle prázdneho výrazu na jeho tvári som mu vysvetlila, že žiadna skupinka nebude. My (tvorili sme vlastnú malú skupinku 5-6 ľudí) pôjdeme sami, vtedy kedy sami chceme. Ideme podstatne rýchlejšie a nebudeme nikoho čakať, pretože nám bude zima. A že môžeme celých vodcov "oprdieť". Ostal pozerať trochu vyjavene, ale prestala som si ho všímať. (PS: keď človek nevie po rusky, stačí rozprávať slovensky s ruským prízvukom. Rusi si potom lámu hlavu z akej časti Ruska vlastne pochádzaš. "Novosibirsk? Nie... nie. Vladivostok?")

Veľa mojich spolubojovníkov začalo "odpadávať". Nie doslova, ale už výška 4100 im robila zle. Niektorí ani nešli na Pastuchove. V takejto výške netreba robiť hrdinu a človek musí počúvať svoje telo. Výškovým problémom nerozkážeš, ani telu, ani hlave, ani žalúdku. Zle sa ti dýcha, lapáš po dychu, chce sa ti zvracať alebo silne bolí hlava. Celková telesná malátnosť a duševná neochota bojovať s batohom, s bundou, s vetrom, výškou a sebou samým, to chytalo každého. A to sme nevedeli, že ostaneme bivakovať v stanoch vo výške 4100 m tri noci.

V noci sa strhol taký víchor, že sme čakali kedy začneme držať stan a či ho vôbec bude ešte treba držať. Nápory boli také silné, že sa divím tropiku jeho statočnosti. Samozrejme nikto nespal, to sa nedá, a čakali sme či budeme počuť padať snehové vločky na stan. Ak hej, ostávame "doma". Ráno o tretej vyšiel dohodnutý prieskumník (ako u potkanov) von zo stanu a snažil sa prekričať vetrisko. Hmla, na dva metre viditeľnosť, víchrica, sneh. Spíme ďalej. Cez deň sa nič nezmenilo (vrchol sa nahneval za ten zadok). Celý deň človek preleží v polohe "lata" na chrbte. Poloha na boku zaberala priveľa miesta a brucho nepripadalo v úvahu. Neskôr sme zistili, že naša partia čo stanovala vyššie od nás sa ráno o štvrtej vybrala na vrchol aj s jedným vodcom. Vôbec sa ten úbožiak neprišiel dole opýtať, či niekto od nás šiel, a jednoducho s nimi vyrazil s tým, že musíme byť vpredu, pretože rýchlo šliapeme. Hnal ich v snahe nás dobehnúť v tej hmle, bez akýchkoľvek pomôcok, a nebyť náhodného amerického turistu, ktorý mal GPS, neboli by sa vrátili ani nazad. Úžasný odborník špecialista tento náš vodca.

Po tretej noci strávenej v bivaku, keď zozelenela väčšina účastníkov, keď nám došli zápalky a nemohli sme roztápať sneh, v podstate došlo aj jedlo a počasie ďalej zúrilo, sme sa rozhodli, že zídeme do doliny (zapaľovače tam vôbec nefungujú a zápalky radi zavlhnú aj keď sa človek akokoľvek snaží). Našich vodcov sme za celý čas ani nevideli a bolo nám to jedno, ako koliesko na fúriku. Povel na ústup sa rozšíril ako morové echo, a tak sa ľudia nezávisle od seba začali baliť. Asi takto:

Obrázok blogu

Tu sú vidieť naše kamenné záhraby, hmla, zima a výnimočnú radosť z ústupu. Ten človek, čo sa v pozadí teší sa skoro vyblval z podoby deň predtým. Keď piaty krát zakopol o náš stan, mala som sto chutí jeho telo podarovať vranám, ktoré sa neďaleko ládovali odpadkami.

Obrázok blogu

Cesta dole sa samozrejme nezaobišla bez vyjednávania "však Ismail....", ale už nám to bolo všetko jedno. Sklamanie, únava, žalúdok a hlad sa podpísali na nálade, jemne povedané. (PS: toto sú tie kabínkové lanovky za 180 rublíkov / os. Dole dolina Adir-su a jednoznačne viditeľná hmla vo výške nad 3500m.)

Naši vodcovia zdúchli z bivaku ako prví (ticho ako prd zákerník), vôbec si neoveriac kto ide dole a kto nie, či vôbec niekto ide dole, a niečo také, že vodca uzatvára zostupujúcu skupinu - to ich ani vo sne nenapadlo. Pod lanovkami potom prekvapene vyvaľovali oči, keď sa dozvedeli, že traja hore ostali s tým, že ešte vydržia do zajtra. Profesionáli. Ďalšie opletačky s peniazmi (tých 900 dolárov) hraničili s mafiánskou telenovelou, nevynechajúc vyhrážanie, možno i zbrane, plač, krik, päste, ale to nie je tento príbeh. (PS: Iľja si zohnal toho ratrakistu a išli sa nám vyhrážať, že ak nezaplatíme, odstaví svoj ratrak pred bránu aby sme nemohli vycúvať von z kempu. Nápad číslo dva bol, že nám rozbijú autobus. No a do tretice ho osvietil nápad, že nám rozrežú stany v kempe. Bol to kreatívny mladý muž.)

V kempe sme sa spamätávali z tých zážitkov a to doslova, pretože 2/3 účastníkov boli doblvaní a dosratí. Pardon za výrazy ale s normálnou toaletou to nemalo nič spoločné. Chudáci sa odpísali, zatiaľ čo my sme plánovali nový útok na vrchol.

V sobotu sme vyrazili znova hore. V trojhodinovej šóre na lanovky sme stretli toho dedka z Čegetu. Dali sme sa do reči a spýtali sme sa ho koľko krát bol hore. "38 krát". Myslím, že mal 73 rokov a zase mal oblečené tie turistické pumpky. Po našej otázke, či bude pekné počasie, povedal :" Nie som v spojení s duchom hory." a usmial sa. Popriali sme si šťastnú cestu hore, šťastný návrat a potom sme už len bojovali pomocou paličiek a mačiek o miesto v lanovke. Tento krát sme šli 10, nik o nás nezakopol, nikomu sme neboli na očiach a nemuseli sme vodcov mať, ani iné "vymoženosti". Na Prijute (4000m) sme sa natlačili do tých romantických plechových "wagončíkov". Bola tam voda, plyn, prične, karimatky a nejaké staré chrumky. Večer boli výživné partičky "karbanu". Nad ránom ma zobudil kamarát, nič nevraviac a veľmi sa ponáhľajúc. Vrátil sa vyklepaný so studeným potom na čele. Nedobehol ani do kadibúdky.

Ráno bola víchrica ale jasno. Pokus o raňajky s efektom eskalátora, bolo 4:15. Víchrica však naberala na grádoch a nad Pastuchovými skalami už to bol miestami 200 km/h orkán. Išlo ma v tej veľkej bunde odfúknuť. Nakoniec sa na vrchol dostali len traja chlapi, pričom tú poslednú vrcholovú rovinku sa museli plaziť. Zmrznutí na ľad sa doplazili naspäť do sedla medzi vrcholy, kde skončili aj tí najstatočnejší. Ja som to obrátila do výške 5000m, pretože filtrovanie vzduchu cez goretexovú kapucňu prilepenú na tvári, nebolo po dlhšej dobe veľmi dostačujúce. To nebolo dýchanie, to bolo lapanie molekúl, ktoré vietor kradol spred tváre, čím tam vytváral dokonalé vákuum. Človek sa po piatich krokoch musel zohnúť, oprieť o palice a fučať. Aj výška pridala čo - to do vienka. Na krku sedela dyňa a chcela sa rozletieť. Pred očami tma ako v kine a "predsa sa točí". So zapálenými spojivkami, sopľom primrznutým k brade, s nedostatkom kyslíka, modrými perami, so zmrznutými rukami a nohami, a myšlienkami "už absolútne vôbec nikdy!!!", sme sa vrátili do plechovičiek. Traja úspešní, zbytok neúspešní a jeden neopustil búdku vôbec - to je naša bilancia.

Väčšinou sa vrchol robí tak od 8 do 16 hodín. To sa človek rozhliada po okolí, predýchava, nenamáha sa, fotí, opaľuje sa, siaka do kapesníka (nie do rukavíc). My sme sa vrátili za 5 hodín, pričom naši chalani boli aj hore. Keby bolo dobré počasie, urobili by to podľa ich slov za 3 - 4 hodiny. (PS: sú to blázni namakaní, pretože že vraj vodcovia to robia za 6). (PS2: dole kopcom sa dá ísť po zadku. Celú cestu vrúbia malé jarčeky po stúpencoch ritného sánkovania. Sú to odvážlivci pretože dole kopcom sa dá nabrať riadna rýchlosť, alebo stvrdnutý kus ľadu.)

Či sa tam niekedy vrátim - no neviem. Som na pochybách a keď si spomeniem na tie víchrice a na tých Čechov, ktorých našťastie našli, a keď si spomeniem na tie závrate, ani sa mi už nechce. Asi radšej ostanem pri nižších kopčekoch do 4000m. (PS: tých Čechov sme videli vyrážať na vrchol. Stanovali hneď vedľa nás v bivaku. Odišli 4 a vrátili sa 2. Tých dvoch našli po dvoch dňoch, našťastie živých, úplne náhodou. Presedeli celý deň a celú noc čupiačky v snehovom záhrabe a mali to už na knap.)

Obrázok blogu

Ja som to vľavo s tými nohami do O, že by mi tade býk prefrčal. (PS: ja len tak blbo stojím....)

Dana Árvayová (Dvořáková)

Dana Árvayová (Dvořáková)

Bloger 
  • Počet článkov:  233
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Človek, ktorý miluje život na plno, vietor vo vlasoch a výhľady ... aj tie v živote ;)Teraz som už matka dvoch detí, samostatne rozbehnutá aromaterapeutka a spoluzakladateľka projektu Outdoormamas..................................................... Zoznam autorových rubrík:  OutdoormamasVýchodné Turecko (CESTOPIS)bicykel, my loveznačka handmadepremýšľam, tuhokade tade, východ i SlovenskoIránKaukazAlbánskoEgyptLibanon, Sýria, Jordánsko

Prémioví blogeri

Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
SkryťZatvoriť reklamu