„Napi sa, dievča", povedala som si. V predklone som sa dopotácala do kuchyne. Našťastie čaj som stihla zaliať ešte pred mojou dezinfekciou v kúpeľni. Čierne vlny pred očami mi nedovoľovali stáť. Triasla som sa na celom tele. Sediac v kuchyni na zemi som si dva krát chlipla z čaju, nevnímajúc nič len svoj zrýchlený dych, a horúcu „auru", ktorú vytváralo moje potiace sa telo. Začali mi brnieť prsty, obe ruky a nohy. Stiahnuté cievy. Mravčenie pridávalo k panike, ktorú som podvedome cítila, hoci som ju vedome potláčala. Bola som doma sama a také vymoženosti ako panika či odpadnutie neprichádzalo v úvahu.
Nutkavé pocity ísť na toaletu ma doslova postavili na nohy. Tam som bez pohnutia presedela „naprázdno" asi 15 minút, lapajúc po dychu, so zavretými očami. Chcela som si ľahnúť. Z postele ma ale vyhnalo druhé nutkanie. Tlaky v tele trochu povolili, tak som si pomyslela, že hoci to bola prehnaná reakcia, asi šlo o črevný problém. „Zajedz si kúsok suchého chleba, dva dúšky čaju a to sa zrovná. O ôsmej budeš v robote ako rybička", naivne som sa presviedčala. Prišla som do kuchyne a načiahla som sa po chlieb. A to bol spúšťací mechanizmus, niečo ako klik na exe súbor. Naplo ma. S rukou pred ústami som utekala na toaletu, zadržiavajúc napínanie.
Cestou z toalety som definitívne padla na zem v obývačke. Po asi 15 minútach prerývaného snenia, dychčania, pocitov bolesti, triašky, zase niečo ako sen..., som sa pozviechala. Triasla som sa na celom tele, v rukách a nohách stále mravčenie, triasli sa mi dlane, vlasy sa mi lepili na spotené telo.
Po pol hodine (asi) to prešlo. Okrem pocitu vyčerpanosti, slabosti, a hlavne myšlienkovej zástavy, som v poriadku. Telo chcelo iba poznamenať, že takéto pracovné tempo a stresy, ktoré som zaviedla v novej práci, nie je ochotné tolerovať.
Vždy som si myslela, že keď človek chce, zaprie sa. Zaprie sa, na chvíľu, nejaký čas to vydrží a potom sa posunie ďalej. Zistila som, že môže byť problém vydržať. Telo ma zradilo a ja mu to nezabudnem.
