“Tuná by to niekde malo byť”. Podľa mapy tu mal byť vojenský cintorín z prvej svetovej vojny. Posádka auta sa ostala opaľovať pri aute a ja som sa vybrala hore briežkom. Po chvíle turistiky som objavila “les” zhrdzavených krížov. No, neboli to celkom kríže, boli to železné trubky nedbalo zvarené do tvaru kríža. Náporom cdrómov odolali len preto, že sa nenachádzajú pri ceste, a pri ich kradnutí by museli naši spoluobčania vynaložiť aj námahu. Kedysi bol cintorín na kraji lesa, ale dnes už nebol rozdiel medzi lesom a “lesom”. Na každom zhrdzavenom kríži bola kedysi plaketka z tenkého plechu, ale zub času je neúprosný aj k svojim obetiam. Neviem prečo, ale začala som odhadzovať lístie a trochu poľudšťovať to celé nemé “dedičstvo”. Nik sem nepáchol už dobre dlhú dobu, a bolo mi tých železných trubiek ľúto. .....
“Stará mať, kde sú tu zemľanky, prosím Vás?”
“E?”
“Zemľanky, babi! Zemľanky!”
“Dsdfhijfdsvaoihzrlfgndvldsutqoiuewoxycnolweuftpúqwdujfvlsnjcvla”, odpovedala čistou poľskou rusínčinou.
“Ďakujem.” A vybrala som sa v smere jej ruky. Na malom úbočí som ich našla. Do jednej som vliezla dnu a sadla si na drevenú hnilú lavičku. Razom am premkla hrôza, roztriasli sa mi ramená a naskočila husia koža. “Rýchlo von! Rýchlo odtiaľto!” Bleskurýchlo som sa vyplazila von a ostala ležať na čerstvej tráve. “Fuj, kristepane, to bolo strašné. Neviem si to predstaviť v skutočnosti.” Neskôr som si urobila tri fotky, štýlom: lúka-les-vchod zemľanky, les-lúka-vchod, no a na záver vchod-les-lúka.
Vybrala som sa ďalej v zmysle informačnej tabuľky, hľadajúc mínomety. Razom som objavila čistinku s obrovským (naozaj povojnovsko-režimovsky obrovským) betónovým podstavcom s jediným, na čierno natretým mínometom, ohnisko a udupanú trávu. Domáci si tu robia pikniky. Nezabudla som si spraviť fotku “Ako pozerám do hlavne mínometu” a utekala som naspať vo svojich šľapajach, pretože tu je ževraj toľko nevybuchnutej munície, že keby vybuchla, babku v Matičke Rusi by sotila tlaková vlna dole..
“Zastav! Zastav!” kričala som vidiac pri ceste tanky vystavené na podstavci. Vyliezla som hore, nazrela do každej hlavne, či je zaliata, vyskúšala poklopy, či sú zvarené a podliezla pod kolesá, či sa nedá dostať dnu zospodu. Potom som sa ešte pokúšala uspieť s obrneným nemeckým transportérom, s ďalšími T-34-kami, ale všetko bolo nedobytné.
Domov som si doniesla kopu asi päťdesiatich fotiek, trocha hliny, úlomky z nejakej bomby a spomienky. Takto som si rozšírila svoju zbierku pozostávajúcej z guľometného pásu (bez nábojov, moderný), nevybuchnutého náboja z nejakého leteckého guľometu (je trochu zhrdzavený, tiež moderný), kopu nábojov do Walterky, troch útočných nožov (jeden nefunguje), miliónov starých zhrdzavených nábojníc a jedného perkusáka (plne funkčného, používaného, ale veľmi nepraktického)........
