Dych

Predtým to tu vyzeralo inak. Celkom inak. Hrad bol sa črtal na brale v celej svojej kráse. Na hradbách a na veži povievali farebné vlajky. Okenice boli natreté na zeleno. Polia v údolí boli maličké, pri pohľade zhora vytvárali štvorce šachovnice. V dedine bol krik, hukot, život. Teraz tam všetci spia, ak je tam vôbec niekto nažive....Aj Hron vyzeral celkom inak. Bol špinavý, zakalený, plný krvi, výkalov. Sem tam v ňom plávala mŕtvola alebo zdochnuté zviera. Teraz je tu veľmi ticho....Priveľmi. ........zomieral som v bolestiach...... Bol som zo šľachtickej rodiny, početnej, pracovitej, v ktorej prevládali ženy. Počtom aj rozumom. Šiel som za vojaka. Mal som rád bezstarostnosť a pokoj života. Príbehy zo života si nepamätám, pamätám si len smrť. Napadol nás Jiskra. Zvolil vyčkávaciu metódu v snahe znížiť počty našich obrancov. Zásoby sme mali požehnané, vodu sme ťahali zo studne priamo na hrade. Potom zaútočil. Straty mal veľké, ale nedbal na nič. "Cena tohto hradu bude draho vyvážená!" Nieslo sa medzi obrancami. V tej ťažkej chvíli som videl malé úsmevy na tvárach mojich kamarátov v zbrani. Boli rôzne. Úsmev z narastajúceho sa počtu mŕtvych jiskrovcov, z našej statočnosti, z nádeje na úspešnú obranu hradu. Pri pohľade na tieto úsmevz ten môj zmizol. Brána do hradu bola len jedna, ale jiskrovci najprv museli prejsť popod Trojhrannú vežu. Z nej sme pálili všetko čo nám prišlo pod ruky. Ale ochránili sa. Používali telá svojich vlastných mŕtvych. Možno tí nešťastníci ešte ani mŕtvi neboli, ale keď ich vyložili na seba, čoskoro už boli. ........zomrel som pomaly, s rozpáraným bruchom, odseknutou rukou a rozrezanou nohou. Dlho som dýchal. Keď všetko stíchlo, počul som vlastný dych. Desil ma. Bol pískavý, s hlasnými, tlmenými a nezrozumiteľnými výkrikmi bolesti. Počúval som vlastný dych. Jedine podľa toho som vedel, že som nažive. Chrčal som tam celú noc - už mi nemal z našich kto pomôcť. Prehrali sme. Ja som však svoj boj stále neprehrával. Prečo? Prečo sa mi raz hrudník jednoducho nedvihne? Jiskrovci pomaly zbierali svojich ranených, ale bola malá šanca, že by niektorý z nich prežil. Felčiari len predlžovali utrpenie. Radšej smrť ako felčiar. A tak som sa aj zariadil. Hrad bol rozbitý, jiskrovci šli lúpiť do dediny, ešte vždy som žil. Zomrel som v boliestiach a chrčal som do poslednej chvíle. Môj dych ma nechcel opustiť. Jediné dve veci ma až do sklonku života neopustili. Dych a kôň. "Čo je s tebou, priateľ môj?" Tvoja krásna srsť, lesknúca sa potom pod mojím sedlom. Mal som rád tvoje svetlohnedé nohy, také rýchle a štíhle. Miloval som ťa pre tvoju oddanosť a priateľstvo. Čo je s tebou? Tiež ležíš voľakde s rozpáraným bruchom? Tiež platíš tú najvyššiu daň za ľudské zlo, hamižnosť a nenávisť? Teším sa keď sa stretneme. Len už aby to bolo! Ležal som tam deň a pol. Okolo samé mŕtvoly, možno niektorí ešte neboli mŕtvi a chrčali ako ja. Cez svoj dych som ich nepočul. Vytvorili sme akúsi armádu "zatiaľ nemrtvých", ktorá ako zástavu nosila Tichú bolesť a ako zbraň používala Výkriky. Tajnými chodbami som utiecť nemohol. Hoci ich tu je neúrekom. Kdekoľvek by som sa objavil, obesili by ma ako zradcu. Zomrieť na hrade bolo mojim údelom, a ten som splnil do poslednej bodky. Nakoniec som prvý krát nezačul svoj dych.