Ako rana z milosti zlámanému koňovi. Zaujímavé čo jeden človek znesie. Vraví sa, že aj kôň je len človek, ale človek znesie viac. Posledná rana dopadne na zbitého, zaliateho v kaluži vlastnej krvi, ako rana z neba, a ten čaká, že sa už nenadýchne. Priam by si to prial- ukončiť to, uzavrieť všetko, celý svoj život, svoje dielo, svoje stopy zanechané v hline tejto zeme a považovať to za riešenie. Ale nie, znovu sa nadýchne. Raz, druhý krát, tretí krát. Žije.
Prečo? Aby si mohol dlhšie vychutnať krv v ústach po vybitých zuboch? Načo má aj naďalej pracovný deň osem hodín? Načo má vôbec tento človek vstať, umyť sa a postaviť sa hrdo tam, odkiaľ ho skopli? Neviem, neviem prečo ma moja myseľ neobdarila aspoň sladkým bezvedomím. Som tu, je pol druhej, pol tretej, život ide ďalej, dýcham ale to je všetko. Cítim sa ako ten harmonikový prístroj, čo len dýcha, nadvihuje sa a zase spľaskáva, ale nežije.
"Ako sa máš?", prídu nezávisle od seba tri štyri otázky v ten, v ten istý, deň. Moje prsty mechanicky vyťukávajú: "Celkom dobre". "Ja veľmi zle", prichádzajú odpovede na otázku: a ty?. Jeden sa trepal hodinu niekam aby zistil, že majú zavreté, druhej nefunguje počítač, tretí musí chodiť na kurz, ktorý ho nebaví, štvrtá má bolesti, piaty je chorý...
Vlastne sa mám dobre, aha vonku dnes svieti slnko...
(Arwad, Sýria)
