Nohy sa rozhýbali, dobre sa krútia a cesta nám ubieha „od nohy". Tešíme sa, začína nás to baviť, napriek nízkej teplote, a o chvíľu sme na Babe. Len sme museli miestami takmer tlačiť pešo, ako naši lesní hospodári opäť raz hospodária s lesmi. Rozryté turistické cestičky, z pôvodných úzkych chodníčkov teraz rozšírené na šírku lesného traktora, koľaje až do hĺbok pol metra, paralelne viac koľají vedľa seba, keď sa nedalo pre vzniknuté rozoranisko, meniac miestami hrebeňovku na oblasť podobajúcu sa povrchovým dolom, kopy polámaných konárov v ceste, miestami zas naopak cestička takmer nepriechodná, nahrnuté kopy hliny a bahna, haldy konárov a poodlamovaného bordelu. A takto na viacerých miestach. Niekde les zmizol už úplne.
Toustíky na Babe, horúce a veľké, šunkové a syrové, to bol taký náš veľký cieľ, hlavne pri teplote neprekračujúcej plus desať. Dali sme si ešte čaj a už sme sa zberali pomaly na odchod, keď zdola od Pezinka prišiel na biku kamarát T. Keďže bola zima ale hlavne od Čermáka sa začali nebezpečne hrnúť čierne dažďové mraky, po krátkom rozhovore pokračoval ďalej smerom na Konské hlavy - po červenej späť na Biely Kríž. Za necelých desať minút sme vyrazili aj my, naspäť na Biely Kríž po červenej. Za necelé dva kilometre však v zákrute pod zjazdom z Konských hláv, čo je jeden z prudkých zjazdov a o to viac náročných predovšetkým teraz, keď bol rozbitý od lesníkov, počujeme jeho hlas a cez stromy badáme ľudské postavy - na zemi. Sedia na zemi a rozprávajú sa? V zjazde? Veď to je strašne nebezpečné, niekto ich môže zhora sudnať ako vyletí zo zákruty! - hovorím si pre seba ako sa k nim približujeme spoza zákruty. Zrazu zbadáme - kamarát T. čupí pri hlave druhého človeka - ten leží na chrbte, nohy ruky roztiahnuté. Biky pohodené vedľa. Preboha! Oni sa zrazili! Niekto zjazdoval, kamaráta T. si vo výšľape nevšimol a zrazili sa!! Ježiš!! - víri mi hlavou šialene. „Ježiši, ježiši", vydralo sa zo mňa nahlas ako sme už len pár metrov od nich. Muž nehybne naznak, kamarát čupí pri ňom a volá záchranku, biky hodené na kraji. Môj priateľ ma predbehol, položil ešte v behu bike na zem, a okamžite vyberal lekárničku z batohu. Zatiaľ som došla k T. a pýtali sme sa čo sa stalo. Kamarát T. ho už našiel ležať na zemi na chrbte, muž sa silno triasol, s ťažkosťami sa mu snažil povedať, že volal manželke, že asi má zlomené rebrá a že nech mu T. pomôže vstať. Kamarát T. mu pritom držal dlaň ľavej ruky ale keď sa muž pokúsil pohnúť, prebehla ním silná bolesť a odpadol. Na to volal T. záchranku a vtedy sme ich práve našli my.
Okamžite sme rozbalili termo fóliu a rozložili na muža. Snažili sme sa ním absolútne nehýbať, fóliu dostať čo najviac pod neho, prikryli sme ho T.-ho dresom. Medzitým môj priateľ zobral bike a išiel čakať sanitku na Babu na cestu, aby ich naviedol na miesto nehody. Ja a T. sme pri ňom ostali. Muž sa strašne silno triasol, doslova ním lomcovalo, oči mal zavreté a pod viečkami nimi prudko pohyboval. Nereagoval na naše slová, neodpovedal, nestonal, ústa mal mierne otvorené a dychčal. Minúty sa ťahali ako sopeľ.
Naraz sa prestal mykať a hlava mu odkväcla. Vo mne by sa krvi nedorezal. Žije??? Nahmatali sme tep, a na priložených okuliaroch k ústam sa vytvorila hmla z dychu. Žije ..... Po krátkej chvíle sa opäť začal silno triasť. Držala som mu fóliu na hrudi, T. mu držal ruku, dávali sme pozor či mu nemodrajú pery, či dýcha. Naraz po ceste niekto prichádzal. Mladý muž s veľkou bielou dámskou kabelkou. „Oci, oci čo sa stalo!" chalan mal červené oči od nervov a strachu. Otcov stav ho dosť prekvapil. „Skúste s ním rozprávať, povedzte svoje meno, možno zareaguje," vravím mu. Chalan sa snažil, ale otec nereagoval. Vysvetlili sme mu, čo sa stalo. Na to došla manželka. Myslím, že to si ani v zlom sne nepredstavovala v akom stave muža nájde. Snažili sme sa ich s T. ukľudniť. Sanitka je zavolaná, čakáme. Dozvedáme sa, že muž stihol po páde volať manželke. Bolo to o 15:00. My sme ho našli o 15:30. Nedovolal sa a tak ešte stihol poslať smsku: „Spadol som, asi 1km od P.Baby po červenej, mám zlomenú ruku, pokúsim sa prísť." Nevolala sanitku ale vyrazila autom za ním na Babu. Že ho nájde na chrbte s roztiahnutými rukami nohami, bez vedomia, šialene sa trasúc, to ju šokovalo.
Medzitým volala centrála z Bratislavy kamarátovi T. čo sa deje. Povedal, že nič sa nezmenilo a čakáme na sanitku. Navrhla som manželke, aby skúsila s mužom rozprávať aby nám neodišiel. Hlas sa jej podlamoval. Ja som muža držala na hrudi, syn u nôh, T. pri pravej ruke, manželka muža hladila po čele. Kamarát T. manželku posiluje: „Nebojte sa rozprávať do lesa, máme s ním hovoriť." Manželka sa snaží s mužom rozprávať, volá ho po mene. Nič. „Palo, Palo, tu som, Palo, ak ma počuješ pohýb očami, alebo otvor oči." Muž otvoril oči. Zreničky mal stiahnuté. Pozrel na ženu a hneď oči zavrel. Triasť sa neprestával.
Čakali sme. To čakanie lezie pekne na hlavu. Čas sa neuveriteľne vlečie. Pred chvíľu sme počuli húkačky, sanitka už ide. Potom ticho. A zrazu sme zbadali spoza zákruty prichádzať sanitný voz a môj priateľ za nimi na biku. Také tepy už dávno nemal. Zo sanitky najprv vybieha lekárka a beží hore k nám. Pýta sa čo sa stalo, prehmatáva mužovi rebrá, muž silno stonie od bolesti, lekárka sa pýta na krv - nie, nie je tu žiadna, prichádza lekár a priateľ s prístrojmi a nosidlami. Lekár dáva mužovi infúzku, držím fľašku. Nad nami krúži záchranná helikoptéra. Nákrčník, obhliadanie muža, všetko minimalizované na úsporu času, profesionálne, zohrané. Boli ako dva zohrané rýchliky. Boli úžasní. Prehadzujeme spoločnými silami muža na nosidlá, skôr ich pod neho vtláčame. Potom chlapi berú spoločne nosidlá a ideme k sanitke, ja držím infúzku. Nakladáme muža. Medzitým helikoptéra, ktorú volali zo sanitky, pristála na Pezinskej Babe a lekár z helikoptéry už došiel sem. Lekári sa rozprávajú medzi sebou.
Lúčime sa so synom, manželka je otrasená udalosťami, chalan nám ďakuje, trasie nám rukami a ešte raz ďakuje. Nie je za čo. To je samozrejmosť. Balíme obaly z injekcií, lekárničku, a sadáme na biky. Je riadna zima a zdá sa nám, že čas už pokročil. Muža sme našli 15:30, spadol o 15:00, 15:43 prišla sanitka na Babu, 16:00 bol muž zbalený. Pätnásť minút a nám sa to zdalo ako hodina.
Prichádzame na Biely kríž, trochu premrznutá - nemohla som sa potom už poriadne zohriať - navrhujem horúci čaj vo Včelíne. Ako tam sedíme na lavici, vyzula som sa a nohy zabalila do dresu, medzi chodidlami zvieram pohár horúceho čaju na zohriatie, živo rozoberáme ešte nejaké detaily z toho, čo sme práve prežili. Zrazu ma oslovil pán sediaci povedľa na pníku: „Dobrý deň, vy ste Danka?" „Áno", vravím. „Danka Dvořáková?" Odpovedám, že áno som. „Som váš veľký obdivovateľ z blogu. Zajtra budem hrdina v robote, že som stretol tú Danku." S úsmevmi sa lúčime, želáme si šťastnú cestu, my s priateľom ešte trochu otrasení z nedávno zažitého, a každý si ide svojou cestou.
Páni, to bol deň ...
