- Nie, už len povinnou školskou dochádzkou strácaš kus slobody. Príkazmi, nariadeniami, zákonom a morálkou strácaš slobodu.
- Ale nebyť týchto vecí, každý by si robil, čo chce! Veď predsa človek nemôže robiť čokoľvek, na úkor druhých, škodiť ostatným, páchať zlo v spoločnosti!
- Presne tak. Predstav si veľký ťažký diamant, ktorý práve vydolovali z materskej horniny. Nachádzal sa hlboko skrytý v hline a temnote hory, svojej matky. Je špinavý, matný, rozštiepený a poškodený. Sú na ňom zbytky cudzích hornín, hlina. Nežiari, neoslepuje. Je beztvarý a bezcenný. To si ty na začiatku svojej cesty. Teraz vedomosťami, informáciami, výchovou, skúsenosťami, vierou, a všetkým čo formuje tvoju myseľ, svedomie a zodpovednosť, sa diamant brúsi. Môže sa vybrúsiť do jedinečnej podoby vzácneho drahokamu, a nemusí. Je len a len na tebe ako bude nakoniec ten diamant vyzerať.
- Áno, ale napríklad výchovu si nevyberám, nevyberám si ani výuku na školách. Ako potom môžem korigovať brúsenie, keď niekto iný mi ukazuje brúsne papiere?
- To, čo si vymenoval, nie sú tie najjemnejšie brúsne papiere. Najprv predsa musíš kameň očistiť. Zbaviť ho uvoľnených častí, vylámaných kúskov. Najhrubšej špiny a nečistoty. Musí sa pripraviť do formy kedy sa z neho bude dať niečo formovať.
- A potom je už pripravený prijímať formu, akú mu niekto vymyslel?
- Ty sám formuješ svoj drahokam. Všetko, čo je okolo teba, tvoje okolie, vedomosti, ktoré prijímaš, ľudia, ktorých počúvaš, texty, ktoré čítaš, všetky vonkajšie vplyvy, formujú tvoju myseľ. Myseľ sa pretvára ako kus plastelíny, mení tvar, farbu, obsah, i polohu. Táto myseľ je tým brúsnym papierom. Vonkajšie podmienky môžu obrúsiť len tvoje telo, nie tvoj drahokam. Ten si brúsiš sám - mysľou.
- Ale tá predsa musí byť zahltená všetkými tými pravdami, informáciami, všetkým, čo do nej prijímam.
- Je to tvorivý kus aktívna a nie stroj, aby si bezmyšlienkovite prijímal všetko čo vidíš a počuješ. Tá sa rozhoduje, triedi, posudzuje, hodnotí. Čím viac prijímaš, tým viac premýšľaš, hodnotíš, posudzuješ a pochybuješ. Pochybovaním otváraš dvere ďalším možnostiam, otváraš obzory, a púšťaš sa po ceste tvojej obrody, po ceste za svetlom.
- Aha, takže sa sám rozhodnem, čo prijmem, čomu budem veriť, čo budem považovať za svoje. A to len tak budem môcť, keď budem poznať aj iné možnosti a budem ich porovnávať, že?
-Presne tak. Na konci cesty sa môžeš stať drahokamom. Sám si vyberáš svoje brúsne kotúče. Môžeš žiariť, oslepovať. Môžeš mať tisíce hrán, vybrúsených do dokonalej jemnosti. Svetlo prechádzajúc tvojou hmotou bude hrať všetkými farbami, bude žiariť do všetkých strán. Bude priťahovať i tie najmenšie tvory, prekrásne trblietko, vyvolávajúc silnú vlnu túžby. Môžeš však skončiť ako pokazený, dolámaný kus nepotrebnej priehľadnej hmoty, na ktorej sú zachytené mnohé nepotrebnosti, špina a hrubé ťahy dlátom.
- A môže sa každý človek stať drahokamom?
- Každý.
- Prečo teda nie sme všetci drahokamami?
- Už si pochopil čo je sloboda?
Nadpis je citát od Pavla Kosorina.
