Moje drahé kamene. Je ich v mojej kratučkej histórii mnoho. Začnem teda poporiadku, pretože by v tom potom bol bor..neporiadok.
Moj prvý bol soľný kameň. Mám ho dodnes uskladnený v poháriku. Je to môj obľúbenec, pretože bol prvý. Je všeobecne známe, že k tomu prvému nás ženy viaže silný, neopísateľný, neidentifikovateľný ale vrúcny vzťah. Nech by bol záver akýkoľvek. A koniec pobytu tohto kameňa v mojom močovom mechúri bol veľmi komický. Bola som v nemocnoci, mala som 9 rokov. Dostala som príkazom piť veľa čajíku, aby kamienok vyplavilo. A keďže naň boli zvedavé všetky titulované dr.hlavy, mala som cikať do šerblíku aby sa nám nebodaj nestratil. Celé dni som potila krv pri cikaní do toho šerblíku. Ono je to veľmi obtiažne sa uvoľniť, hlavne keď na vás pozerajú minimálne 4 páry očí. Niekedy ich bolo aj viac. Ale raz v noci sa mi preveľmi chcelo. Zabudla som ja na nejaké doktorské vynálezy so šerblíkom a kamienok mi ušiel dolu kanalizáciou. Chvíľu sa zdalo, že som všetko vycikala. Pochvíle sme spoločne zistili, že sa to nedá chladnokrvne skonštatovať a vo veľkých bolestiach zo mňa vyšiel bigger brother toho krpca zo záchodu. No a teraz sa váľa na dne pohára.
Druhý kameň je žlčníkový. Samozrejme nie je celkom môj. Je môjho starého otca. Ten už, chudák, nemohol vycikať (aj keď sa na neho nepozeralo 5 párov očí) a museli ho operovať. Veľmi sa mi páčil a tak mi ho daroval.
Ďalší kameň, alebo skôr kamienok je z kolena. Spadla som z bycikla a zaryl sa mi taký malý vesmírny galaktoid rovno vedľa menisku. Môjho otca pri pohľade na ten náboj nenapadlo nič lešie ako mi krvácajúce koleno poliať šumienkou. Už si dôkladne nepamätám ako to bolelo, ale pamätám si na tie ružovo červené bublinky, čo mi zašumeli na kolene. Malinovka bola žltá-pre informáciu, že nebola červená.
No a posledný v kategórii "osobných" je jeden lokal matador. Raz som dostala "na vyzrozumenou", že moje srdce je z kameňa. Tak to predčí čo do veľkosti, váhy a hádam aj významu i ten galaktoid z kolena. No ja neviem, či je moje srdce z kameňa. Keď som zvedavá tak mi silno bubnuje v hrudi. Keď bežím, tak zase v krku (neviem ako sa tam dostalo). No a keď mám strachom "nadeláno", tak je pre zmenu v nohaviciach (tak to už naozaj nechápem).
Mám veľmi veľa naozaj drahých kameňov, aj keď v odborných análoch sa nazývajú polodrahokamy. Na krku nosím čierny turmalín. Mám ho proti psychickým útokom a na ochranu proti cieľavedome vysielaným negatívnym vlnám. Niekedy ho vymieňam za jantár. V minulosti bol jantár považovaný za mocný ochranný kameň, hlavne u našich germánskych priateľov, proti čiernym silám. Okrem toho ho nosím na podporu kreativity. Ešte nosím aj tyrkys. Musím sa pochváliť, žeje pravý a nie nahrážka z magnezitu-čo je väčšina voľne predávaných kameňov. Ten mám na podporu komunikácie a duševnej kreativity. Okrem iného ho tiež považovali za ochranný kameň proti útokom, ale to u starovekých (vyhynutých) civilizácii. Na silone mám zavesené na krku tri karneoly. Nedajú sa dať dole a je to dar od jedného egypťana. Sú krásne, veľké približne 5 milimetrov, a v starovekom egypte bol karneol považovaný za kameň v znamení leva-rozumieme si, ja som tiež levica.
Teraz by mal prísť na rad zoznam všetkých polodrahokamov, ktoré mám kúpené ako kusy. Najviac sa pýšim argentínskym krištálom, pyramídou z červeného achátu a malachytom. Mám už zavalený celý byt, ale je ich ešte mnoho, ktoré by som veľmi chcela. Som ako ten chorý na hamižnosť. "Pán doktor, ale hlavne veľa, veľa, veľa!!!" :o)
