„Prosím Vás, mladá pani," začala znovu, „mám desaťmesačné dieťa, päť tisíc korún mesačne, a chýba mi posratých päťdesiat korún ma sunar." Pozrela som jej do očí. Bola oblečená trochu „ošumtele", niečo ako z kontajnera vyhrabané retro. Peniaze ti nedám, hovorím si. „Peniaze Vám nedám, ale kúpim Vám ten sunar," povedala som. Zatvárila sa veľmi prekvapene, zarazene a na dlhú chvíľu zaváhala. Ja som to vedela, hovorím si v duchu, o sunar ti vôbec nejde, však? Po chvíle sa jej tvár však vyjasnila ako keď človeka niečo napadne.
„Naozaj? Kúpili by ste mi ho?" Celkom jasne bolo na nej vidieť radosť a chuť vymenovať aspoň päťminútový zoznam, čo všetko by dieťa potrebovalo, ale neodvážila sa žiadať viac. Vybehli sme do Heliosu, celý čas ticho cupitala vedľa mňa, tlačiac sedačkový kočík s trochu odrasteným deckom pred sebou. Ani mne sa nechcelo s ňou rozprávať. Tieto tragické príbehy, popretkávané polopravdami, neviem zvládať. Radšej pre ňu niečo spravím ako počúvať ako ju muž bije, že jej všetky vyžobrané peniaze vezme nejaký pasák, že má doma ešte tri hladné krky a bývajú v jednoizbovom byte dvanásti.
Vošli sme do malého obchodíku. Zastavila som pri pokladni. „Bežte si nejaký vybrať," hovorím jej. Podala mi kočík a odišla do predajne. Vrátila sa presne s jedným sunarom. Zaplatila som a podala jej kočík. Chcela som odísť, ale stála nerozhodne pred vchodom do obchodu a nevedela čo povedať. Naučené formulky vyfučali z hlavy. Tak trochu jej žiarili predtým prázdne oči a bol v nich úsmev. Usmiala som sa tiež a nechala som ju s nemiznúcim prekvapením v tvári pred obchodom.
