Chodievam pravidelne niekoľko krát do týždňa do Viedne. A že je to multi kulti mesto so všetkými národnosťami sveta, to ani nemusím zdôrazňovať. Napriek tomu, že sa na relatívne malom fleku tlačí 1,6 mil obyvateľov, plus nezabudnime pripočítať prišelcov, nádenníkov, cestovných fluktuantov zo Slovenska a Maďarska, premávka vo Viedni je neporovnateľne flexibilnejšia, tolerantnejšia a omnoho menej stresujúca ako v Bratislave. Keď spomínam flexibilnejšia, napadá mi výraz rýchlejšia. Rýchlejšia nie je, do centra Viedne sa kombináciou diaľnice, okruhov a jednosmeriek, dostanem za rovnaký čas ako z Patrónky cez mesto do Ružinova., prípadne z Rače do Petržalky (no, to bude asi dlhšie), alebo na záver najväčší bonus z Dúbravky do Vrakune. Samozrejme za nutného predpokladu, že sa práve desať kilometrov pred vami nevyskytla havária, pretože v takýchto prípadoch sa kolóna vytvorí aj v Starej Turej.
To nie sú žiadne štatistiky, houby dokazujúce analýzy, to je empiricky overený fakt. Tuhľa kladiem k dobru pár príkladov:
Na okruhoch vo Viedni je vytvorený systém jednosmerných dvoj, troj až štvorprúdoviek. Odbočovacie pruhy sú raz vpravo raz vľavo, niekedy sa ide na električkových koľajniciach, niekedy je pravý pruh vyhradený autobusom a taxíkom. Ale nech sa ide akokoľvek rýchlo na týchto okruhoch (nemýľte si to s obchvatom ako napr okolo Bratislavy- to je diaľnica, toto je klasická ulica v meste), vyhodím blinker a idem. Nie hlava nehlava, proste ťa pustia. Si v strede, a chceš sa dostať na kraj pretože potrebuješ odbočiť, tak vyhodíš blinker, ten za tebou, maximálne ten ďalší za ním, trochu spomalí a nechá ťa prebehnúť pred seba, alebo až do ďalšieho pruhu. Nedá se svítit, u nás ťa nepustia ani keď chceš iba odbočiť. Päť minút som úporne "prosila" blikaním a "vykúkaním" prednej masky, že potrebujem prejsť do rovného pruhu stojac v odbočovacom. Napriek Viedenskej značke, čo by malo vyvolať zdanie "stratený v meste", ma nik nepustil. Nakoniec som nesmelo ale rázne vybočila, pričom som vystihla väčšiu fugu (pozor netlačila som sa!!!). Znenazdajky sa za mnou zďaleka prirútil nejaký Mercedes a začal brutálne trúbiť. Keby za volantom sedel Viedeňák si pomyslí... Trúbenie, päsťovky sú bežná prax.
Predstavte si, že by sa v Bratislave bežne zastavilo niekde na ceste pri chodníku, mimo prechodu by vošli chodci do vozovky (predstavte si ten trojprúdový okruh), alebo by si chodci veselo vykračovali na červenú, pričom vám svieti zelená- podobným spôsobom sú vodiči schopní dokonca "prepásť" zelenú, a nič sa nedeje. Viedeň, ostatne ako každé väčšie mesto, je spleť jednosmeriek, obchádzok, rozkopávok, zákazov vjazdu, zastavenia, prosto dopravný bordel pod kontrolou. A jednoducho tí ľudia sú na to zvyknutí, je normálne, že sa tam motáte, každý vás pustí, nik nerobí z vašich chaotických pohybov na vozovke scény.
Po povznášajúcom zážitku vo Viedni z púšťania pri prechádzaní cez pruhy, prichádzam do Bratislavy. Na vedľajšej doľava pribrzdím na stopke. Sprava ide v diaľke Tatrovka, v úplnom kľude stíham, žiadne strihanie pred nosom (predsa len, rozbehnutá Tatrovka je horšia ako rozbehnutý vlak). Zaraďujem sa do pravého pruhu- pripájam sa na Einsteinovu. Milý tatrovkár dovalí ako veľká voda, festovo sa mi nalepí na zadok, pol metra je veľa, v spätnom zrkadle môžem počítať muchy na jeho prednej maske (zjavne ani trochu nepribrzdil do samotného pripojovacieho pruhu), a zapol diaľkové... Ponechal ich až kým som sa mu na Einsteinovej neodlepila z masky. Hovado na pohľadanie. Prosto ťa nejaký chrapúň vyblikáva pretože aj tak musel pribrzdiť kvôli odbočke. Mal zlý deň a nejaký úradníček mu skrížil cestu.
Na diaľnici z Viedne do Bratislavy a opačne, priznávam robím to len kvôli rýchlo tvrdnúcemu betónu na stavbách, takže na týchto diaľniciach nechodím 130km/h. Aby som zachránila čo-to z toho betónu ponáhľam sa rýchlejšie. Samozrejme, sú tam pomalší, rýchlejší, obiehajúce sa kamióny, ale nikdy (a to je tam zmeska vidieckych Rakušákov a Maďarov) som nevidela žeby niekto niekoho vyblikával štýlom "uhni sa do zadku bo ja idem!". Nech už majú S8 Audiny, sedmičkové Bavory, alebo ML-kové Mercedesy, každý pokojne ide tak, aby sa ponáhľal, pritom neohrozoval tých čo sa zrovna neponáhľajú a k tomu ešte aj tolerantne počkajú, kým si chlapci kamionisti poprajú dobré ráno pri vzájomnom predbiehaní. Minule idem do Trnavy, veľmi rýchlo ( naozaj tak robím len ojedinele v nutných prípadoch). Zrazu doletí, doletí! viete ako rýchlo musel ísť?, nejaká košická Octavia (nič proti nikomu, ale košické autá bývajú s notorickou pravidelnosťou tie najchrapúňskejšie na cestách, česť výnimkám). Začal ma vyblikávať. Blik! Blik, blik, blííík! Priateľu, idem vedľa kamiónu, takže ani pri najlepšej snahe sa ti neuhnem, a nejdem ani omylom pomaly, takže skľudni hormón. Keď je niekto vedľa kamiónu, tak sa prosto nemá kam uhnúť nech má Feliciu alebo Bavorák. A keď niekto ide niekoľko km/h nad povolenú rýchlosť, tak nechápem kam sa ešte chce chlapec doblikať. Logika ušla z tej jeho makovice.
No a na záver, pikoška numero uno! Nikdy zbytočne nechodím v ľavom pruhu. Aj pri tých vyšších rýchlostiach, ak to roztiahnutejšia premávka dovolí, snažím sa čo najviac radiť doprava. Tak to má byť. Niekedy prejdem dlhšie v ľavom, kvôli bezpečnosti, niekedy zase musím pribrzdiť, pretože si nejaký mikrobus zmyslel, že predbehne ešte tento kamión a ešte aj tento... Ale úplný bonus som zažila na diaľnici do Trnavy. Fabia úplne sama, vpravo vľavo nikoho, v ľavom pruhu 110km/h. Prídem k nej rýchlejšie, aby videl, že treba uhnúť. Veď je bezdôvodne v ľavom pruhu! Už je podvečer, takže vidí moje svetlá. Nič. Stále nič, takmer míňame kilometre. S nevôľou ale musím - bliknem na neho. Nič! Bliknem ešte raz. Nič! Sprava neobieham, z toho sú hrozné nehody. Blik, blik. Na veľa s dôrazným dlhým naznačovaním blinkerom odbočí do pravého pruhu. Sme celkom sami na ceste. Pred nami, za nami nikoho! Predbehnem ho - svetlovlasí brýlkatý mladík, obe ruky kŕčovito na volante za desať dve. Pozriem do spätného - okamžite je zase vľavom pruhu! Sa pýtam, koho mu zabilo???
