Podľa mňa, bike patrí do leta, lyže do zimy. V lete sa po lese bikuje, v zime sa po lese lyžuje. Tie dve jedinečné veci boli vyrobené na svoje ročné obdobie a nie na to druhé. Ale stalo sa to. Jedno z mojich hlavných životných hesiel tým osudným dňom stratilo na platnosti. Oný deň ráno moja neochvejná túžba vyraziť a hlavne nepozrieť sa na teplomer vonku, nás vyhnala na biky. Ako hneď sme cítili, že niečo nie je v poriadku, ale hrdinsky sme hrali suverénov. To dáš! Hodina k Slivovi sa zmenila na minimálne dve s dvoma pošmyknutiami. Hlavne kombinácia ojetých gúm po celej sezóne a Racing Raplhov nebola až taký úplne najlepší nápad. Ale! - kto sa vzdáva, je sráč. Takže sme slimačím tempom napredovali ako namydlené blesky. Až nám vlasy viali v tej rýchlosti, kým stihli zamrznúť. Skvelé. Ako vravel môj dedo: „Keď ťa bolí brucho, kopni sa do kolena." Keď nevládzeš do kopca, zvaľ to na šmykľavý sneh. Najlepšia bola Buffka na tvári. Tá stála zmrznutá na tvári ako plastový chránič alebo skôr ako maska Jasona X. Bolo to ale stále príjemnejšie ako mrznúci lízavý vietor.
Najprv mrzli ruky, potom nohy, potom oboje. Už sme sa nemohli dočkať (doplaziť) nášho miesta stretávky bikerov. Nakoniec si už aj na nás sadla Šťastena a zdárne sme dorazili na White Cross (BK), ale razom ona Štastena, to dieťa prelietavé, semä diablovo, odletela voľakam do prdele, bo ostatní bikeri akurát vyrazili nazad, že už pridlho drtia kosu pred bufíkom. Stručne povedané - nestihli sme ich. Tak sme drtili kosu pred bufíkom o samote. Podupkávaním v páperkách sme sekundovali prijduvším bežkárom, ktorí na nás pozerali ako výry do sudov. Pri vzájomnom povzbudzovaní sa slovami: „To prežijeme, isto nezmrzneme, však nie je až taká zima", (hustí jak babkine krpce pri horúcom čaji v pérovkách) sme zrazu objavili teplomer, pribitý na stĺpik bufíkovej striešky. „Ty! Toto daj (=odfoť)! To je brutál. Jaká zima!!!" Teplomer ukazuje neľútostných mínus dvanásť - na slnku (z boku). Ó, Svätá prostoto!
podupkávam hore dole ako Pinoccio :))
Neskôr doma, po rozmrznutí, sme sa z netu a prostredníctvom sms dozvedeli, že práve a jedine v ten deň bolo Bratislave miestami mínus osem až mínus pätnásť stupňov. Si neviem predstaviť tú kosu hore na BK. Na druhý deň bolo nad nulou, a podobne aj ďalšie nasledujúce dni smerujúce nezadržateľne k Vianociam. Bože spanilý! Čo môže dať človeku lepší pocit ako vedomie, že vymákol jediný brutálne najstudenší deň v najbližších dvoch týždňoch?
Nezadržateľne sme zjazdovali dolu z BéKáčka. Ruky v kŕčoch zamrznuté na brzdových páčkach, telo jeden veľký kŕč globálne. Každý zjazdík bol peklo na zemi. Ešte keď človek šliapal hore, tak to celkom v pohode šlo. Ale keď sa iba viezol dolu, tepová frekvencia štyridsať, spotené tričko na chrbte, ruky pred sebou zakvačené v brzdových páčkach, nohy strnulé v jednej polohe. Hotové peklo. Pod každým kopčekom sme stáli a rozmrazovali ruky. To bola priam bolesť. Ešte mám vo veľmi živej pamäti bolesť v rukách na Salzi tento rok, a keďže sa mi potom štyri mesiace nevracal cit do omrznutých prstov, myslím, že to bolo dostatočne dlhé obdobie na to, aby si moja hlava vytvorila blok. Blok na nedosiahnutie takého stavu, že omrznú prsty na rukách za jazdy. Takže sme poctivo pravidelne stáli a ohrievali. Dokonca posledný úsek asfaltky do Rače sme utekali vedľa bikov. A nehanbím sa za to. Po Salzi sa jednoducho tej bolesti bojím.
Keď sme úspešne a nadľudsky odhodlane konečne zliezli z kopca, bolo nám už aj celkom teplo dolu, s malou občerstvovacou a rozmrazovacou zastávkou v reštike, dorazili sme konečne domov. Nikdy viac priatelia. Ale na to sú isté naše predsavzatia, hoc i celý doterajší náš život platné, aby sme ich postupne rušili. To sú také naše malé víťazstvá.
PF 2010 na biku, D+J
