Nie vsetky veci idu tak ako by sme si niekedy zelali. Mudre knihy sice vravia, ze ked si clovek nieco velmi zela, ale skutocne velmi mocno si to musi zelat, tak predmet jeho tuzob, jeho sen pride raz za nim. Len treba mat trpezlivost a predovsetkym treba nekompromisne zatato pretrvavat v neomylnosti a spravnosti svojho zelania.
Ja som trpezliva .... od soboty mam totiz svoje zelanie ... aj ked nik, kto ma pozna, by tomuto vyhlaseniu neuveril, je to pravda pravduca, ze ja som trpezlivy clovek. Nemam omrvinku strpenia s hlupostami a vecami, ktore povahou svojej zbytocnosti bezohladne mrhaju moj cas, ale ked je nieco vyznamne, tak neznam bratry v trpezlivosti.
Od predoslej soboty budem trpezlivo cakat. V sobotu totiz uzrelo svetlo sveta toto rozhodnutie, preto od soboty. Cakanie je moja slabina, a kedze asi nastal cas odpykat si dalsiu karmu, vrham sa nebojacne do toho. Vzdy vsetko silim, tlacim ako buldozer, tlacim na seba, na vsetko a vsetkych okolo seba. Je najvyssi cas s tym prestat. Vsetko musi dychat, a ja som vzdy zabudala dopriat vzduch, nechat trochu volneho casopriestoru okolo veci, na ktorych mi zalezalo.
Vsimla som si, ze sa mi veci vracaju od kedy nie sme spolu. Veci, ktore som ti niekedy spravila, a viem presne kedy a ako, co mi ulahcuje proces autodedukcie a autovzdelavania. Tak sa mi vratilo ponizenie niekym druhym, nezaujem inej osoby, na ktorej ti zalezalo, tak sa mi vratila samota, opustenost, o ktorej si mi vravel. Vsetko si pekne vyzieram a viem za co, a tak to ma byt. Prijimam to a hlavne sa idem z toho poucit. Stare dobre, oldie but goldie (velmi pekne spojenie), nerob druhym co sam nechces aby ti robili. Sto krat som drzala v ruke telefon, ze napisem, sto krat som vymazala spravu. Ucim sa akceptovat svoje vlastne rozhodnutia.
A tak som ostala ako prst na drevorubacskej ruke. A zacinam od nuly. Nemam televizor, do nedavna ani pracku, a z pitia by ma bolela hlava, takze na depresie ostalo len par dni. Vdaka bohu aj za ne, bolo to priserne obdobie. Neviem, kde vo mne vyklicila tato nova chut zase vstat a s povahou mne vlastnou zase bojovat o svoje miesto na zemi. Ale priznam sa, velmi dlho som sa zmietala v krcoch slz a sebaspytovania.
Ostala som sama a vsetok svoj volny cas venujem jedinej veci - cyklistike. Isto sa teraz smejes. Je to jedina cast mojho dna, jediny kratucky usek mojho zivota rozsekany ako etapy na jednotlive vyjazdy, ktore ma bavia, tesia, naplnaju absolutnou radostou zit a mierom v dusi. Neda sa to popisat, azda jedinym slovom - dusevna rehabilitacia. V tedy na nic nemyslim, nekusem sa, nekusem druhych, nic neriesim, netrapim seba ani svoje okolie.
Musim byt stale v pohybe. Ked zastavim, zhyniem v mutnych vodach depresie a sebalutosti. Len treba najst dost sil nakopnut prvotnym impulzom svoj rozkmasany dusevny ekosystem. Potom uz zacne fungovat perpetuum mobile - akcia vygeneruje silu do dalsej akcie. Pise sa, ze ohen potrebuje ku zivotu vzduch - vietor vo vlasoch. Tak som si kupila svoj vietor do vlasov - nieco nezne krehke krasne sexi - modreho anjela. Bolo mi vsak s rozhorcenim v hlase povedane, ze to je cierny diabol, a nie nejake modre cudo, tak navrhujem pojmovy kompromis, kedze ja obliekam predovsetkym modru. Modra certica na ciernom anjelovi.
Sadnem na bike a idem.... Ale zmenila som sa ... je cas stat sa zenou, lebo jeden mudry muz povedal, ze ziaden chlap nechce mat po svojom boku chlapa ....
Tento prispevok nie je autoanalyza, ani "moj mily dennicek" ... potrebovala som to len napisat ...
edit: vela veci sa zo dna na den meni ... nechcem tento clanok vymazat, hoci uz nezodpoveda, pred dvomi dnami zmenej, skutocnosti. napriek tomu vsak v case, kedy bol napisany, plne vystihoval moje pocity. preto tu ostane. verim, ze to vsetci pochopia ....
