Sadla si na posteľ. “A tu niekde musím byť ja.” Teplo z vlákien župana príjemne prechádzalo cez pokožku do tela. Prinášalo so sebou ospanlivý pokoj, pocit vírivej straty vedomia, nástojčivý pocit domova. “Ja tu nie som doma!” prudko vstala. Sila vlastného pohybu ju prekvapila. Ostala ticho, meravo stáť v strnulosti prázdneho priestoru. Rozpínal sa, ten priestor sa rozpínal, prekračoval fyzické i pomyslené hranice, aby sa ona cítila malá.
“Samota nie je osamelosť”, pomyslela si. “Nikto nie je sám. … Tak sa majte chlapci”, rozlúčila sa s neutíchajúcim škrabotom červotočov v starom nábytku.
Vzduch vonku bol veľmi chladný. Teplá, zmäknutá pokožka sa bolestivo napínala, sťahovala v snahe zachytiť aspoň trochu tepla. Svetlá na ulici nesvietili. “Šetrí sa. Šetrí sa na všetkom. Šetríme čas aby sme mali čas. Šetríme na spotrebe benzínu aby sme mohli viac najazdiť. Šetríme peniaze aby sme si mohli viac dovoliť. Šetríme slovami lásky vo vzťahu aby sme ich pri jeho zachraňovaní použili priveľa. Šetríme aby sme mrhali."
"Nechcem šetriť. Chcem dávať. ´Darujem myšlienkové šteňa. Zn: do dobých rúk.´”
Na vlakovej stanici bolo pusto a zima. Vlak odchádzal za tri hodiny. “Času dosť…”
PS: Tento príbeh bol inšpirovaný autorkiným čoskorým odchodom do rodného mesta. Po dvoch rokoch sa vracia z malého mesta naspäť do Bratislavy….
