Ono je to celkom ťažké len tak napísať článok. Keď sa človek po večeroch, po nociach, vracia z práce, niekedy mám našoférovaných dosť veľa kilometrov, z jednej stavby na druhú, z jedného jednania na druhé, nemčinu už počujem aj v čvirikaní (niekedy sa pristihnem že v rýchlosti nerozumiem slovenčine), za sebou niekoľko pracovných "hádok", vyriešených problémov, odreté uši a nervy na kraji...., potom v časoch medzi 20:00-22:00 nastupujú tréningy ... a potom si sadni a začni písať do rána článok. E-e.
Tento rok začal zhurta. V priestore obkolesenom štyrmi stenami všeobecne nazývaný byt, trávim denne cca 8 hodín, čiže iba čas nutne potrebný na šesť hodinový spánok a ráno na umytie zubov. Pomerne menej času priemerne trávim týždenne v kancelárii, asi rovnako za volantom (aj keď mne sa zdá, že oveľa viac), a do svätej trojky vo vyrovnanom pomere vstupuje čas strávený na jednaniach a stavbách. Víkendy od 9:00 ráno do 21:00 večer trávim bez prestávky mimo uzavretých objektov. Relaxujem, a jediný absolútny relax, z ktorého mám absolútnu a bezhraničnú radosť je bike. Nech prší, sneží, bahno, ľad, zima, sparno, ráno, večer, dnes, včera, pátek, svátek... oddávam sa môjmu potešeniu.
Ešte za Mrázikovskej zimy štípajúcej Marfušine červené líčka som písala o viacerých výjazdoch (zhrnutô v jednom článku tak všeobecne o všetkom a o ničom). Keď sa trochu oteplilo, sa predstava štvordňového voľna cez Veľkú noc, preklikávajúc rôzne web stránky s počasím, plánujúc strašne obrovský mega ťažký výjazd do Talianska..... sa mala stať realitou.
Oslovila som siedmych bikerov a piati mi do troch minút poslali odpoveď ÁNO. Chlapi činu. Takto sa to robí, priatelia, toto je správny prístup. Arco (Talinasko) ako cyklistický raj sa prvý krát v mojej histórii priblížil na dosah ruky. Vybavila som rôzne organizačné záležitosti. Keďže denne telefonujem anglicky a nemecky, nebol problém zavolať do Talianska a všetko zajednať a vybaviť, chcelo to len stráviť veľa času na nete a nájsť to pravé orechové. Zbalili sme sa do dvoch áut za neuveriteľne silného sneženia. Potom sme si pár minút museli dúchať do pästí, bo sme ich nedokázali rozmraziť - také balenie piatich rozobratých bikov (tzv. na srač.y), šiestich batožín, niekoľko tesco igelitiek, kopu kravín, papierových sáčkov na zvracanie a náhradných ponožiek.... zaberie relatívne priveľa času nato, aby vám ostalo teplo v tričku s krátkym rukávom.
... v kúte pri aute sú zbytky súčiastok (kolesá, sedlovky so sedlami, prilba), ktoré sa dnu nezmestili...
Na diaľnici z Viedne do Salzburgu sme silno skúšali naše prahy bolesti. Pri snehovej víchrici, kedy stierače kmitali rýchlejšie ako sa krútili kolesá, sme od základov prehodnocovali zmysel a logiku našej výpravy. Niektorých účastníkov ale neopustil optimizmus a otočenie sa na najbližšom Raststation šmahom ruky zamietli. Ide sa ďalej. Prinajhoršom budeme hrať Človeče nezlob se s poldecákmi miesto figúriek.
Došli sme o pol desiatej v noci, na nebi plech s hviezdičkami, naše spiace srdcia (vrátane šoféra) poskočili. Zobrali sme si kľúče od apartmánu, voľne nalepené na dverách kancelárie v obálke aj s plánikom ako sa k nemu dostať (proste tu sa nekradne, nelúpi, jednoducho zasľúbený západ). A hurá spať, zajtra ideme roztrhať plášte, pichnúť duše, zodrať jelenice v dresoch, prepotiť rukavice, najazdiť príšerne veľa výškových metrov....
(ukážka aké to bolo... pokračovanie za chvíľu :)) )
