Už dlhšiu dobu som s otvorenými očami snívala nad zasneženými fotkami s malými postavičkami lyžiarov na hrebeňoch mojich obľúbených pohorí, nad umeleckými fotkami dvoch vinúcich sa plochých čiar v panenskom hlbokom snehu, nad vrcholovými fotkami zababušených jednotlivcov - raz jeden pózuje, druhý fotí, a potom naopak - s lyžami v ruke, na nohách zasnežené lyžiarky, a za okuliarmi a kuklou schovanej tvári badať blažený úsmev - "konečne hore, teraz už len dolu". "Aj ja chcem," hovorím si. Preto som si kedysi dávno - léta páně koncom roku 2007 - vybrala práve horskú cyklistiku - aby som bola v horách, blúdila lesmi, bola súčasťou tej mocnej hry svetla, sily a neznámych kúziel prírody. V zime som sa cítila ako škrečok v akváriu, zavretý v suchom, vyhriatom, od bodavej zimy hermeticky izolovanom vákuu, bez energie. S tým bude koniec. .... vstupúc do predajne, som ani len netušila, že si odtiaľ odnesiem kompletnú skialpinistickú výbavu, tri dni pred koncom pracovného roku všetkých bežných smrteľníkov - streda 17.12.2008
Keď nasuniem už dotlačené nohy posledný krát do lyžiarok, dohodneme sa na zmene viazania a uskutočníme moje ochudobnenie, stáva sa zo mňa spokojný majiteľ nových dvoch dosiek obalených nejakým farebným plastom a dvoch zelených priesvitných bakelitov s takými prackami, v ktorých mi najbližie mesiace bude pri vykonávaní svojho nového hobby riadna zima. Čas kvapí, neradno tie plastové čudá doma nechávať, prachom zapadať, hurá do hôr kým si po nás neprídu Vianoce.
Prvé tri dni na Koske. Juuuuj, to sa ako manévruje toto? Veď nakloň nohy a carvuješ, nie? Však to nehraní, to čo sú za kšunty? To sú parádne lyže len ty nevieš lyžovať. A tak sa hlúpy Jano učil múdrym býti, a lyžoval tri dni na zjazdovke kárving. Po treťom dni sme "museli" na skok domov, pretože nasledujúci deň bol deň Vianočný, a to sa patrí byť doma, pred telkou s plným bruchom šalátu.
A zase prcháme do ticha zasneženej prírody a hluku preplnenej Kosky. Tento krát sme ale vyšli s najväčšým odholaním na bojisko, no more čvičiská zratrakovaných zjazdoviek - ide sa na Ďumbier, z Trangošky. Tento prvý výbeh na ostrom snehu, čaj na Chate pod Ďubierom, výšlap brutálnym vetriskom, kedy som myslela, že mi od bolesti utrhne na kosť zmrznuté pravé ucho, na Ďumbier, a ..... a teraz to prišlo - to, na čo som sa tešila, celé martýrium šlapania podstúpila - zjazd z Ďumbiera. On osudný zjazd sa stal základom pre moje ďalšie kafranie do skialpinizmu - PARÁDA!!!! NIEČO ÚŽSNÉ!!! PÁNI, TO BOL ZJAZD!! ... oplatilo sa to :)
Ďalšie dni sme si robili výlety po južnej strane Chopka, na Zadné Dereše, cez lesy, na Chopok, hrebeňom na Ďumbier, a tak. Vzniklo z toho niekoľko fotiek, tak nejaké pre ilustráciu pridávam. Low quality prosím ospravedlňte, fotografie vznikli z Nokie, i-phone, a nejaký neznámy fotoaparát.
Takéto ľadové vlnky, sťa strieborná hriva rozprávkovej starenky, vykúzlil vietor pod Chopkom.
V zapadajúcom slnku konečne na Zadných Derešoch.
Pohľad na Chopok.
Výhľady zpod Chopka.
Na Chopku :)
Ľad, ľad a zase len ľad ...
Posledné výškové metre do sedla pod Ďumbierom.
Pred Chatou pod Ďumbierom.
A zase v západe slnka smerom na vrchol.
... ja vládzem, to len strašne fúka zprava... :)
... a nepoučili sme sa. Na druhý deň po silvestri sme znovu tiahli na sever, tento krát inam - do mojej zamilovanej dedinky na konci údolia ...
