Lenže práve o tie opisy šlo. Myšlienky, názory, články, nazvime ho - „negatívneho" hrdinu, opis jeho novinárskeho života, a to všetko cez objavovanie a pátranie toho „pozitívneho" hlavného hrdinu, ktorý sa krok za krokom počas svojej investigácie postupne stáva práve oným negatívnym hrdinom, aby pochopil seba, svoj život, a onú veľkú záhadu ľudskej existencie. Len tie novinové články boli písané akoby „copy-past". A na tom celom nebolo najhoršie to, že sa kladnému hlavnému hrdinovi hneď na prvej pätnástej strane stratila manželka a bratranec, oný negatívny hrdina - novinár, a on sa vybral novou životnou cestou ich oboch nájsť, ale to, že počas hrdinovej cesty som sa práve ja začala stávať tým negatívnym hrdinom spolu s ním. Pozitívny hrdina bol len akýmsi mostom k negatívnemu hrdinovi, ktorého sme obaja hľadali. Články, onoho vymysleného novinára, som začala čítať ako učebnicu písania. A možno preto sa po veľmi, ale naozaj značne veľmi, dlhej dobe, začali sypať články z mojej hlavy. A potom to prišlo. Negatívneho hlavného hrdinu jedného večera, na tých posledných desiatich stranách, zabili. Bez vysvetlenia kto a prečo, pretože to už nebolo dôležité. On bol dôležitý keď písal, teraz prišiel na rad pozitívny hrdina, ktorý jediný z tej trojice prežil. A začal písať.
Nechcela som knihu dočítať, hoci na mňa kukali asi zo tri strany a pár strán dovetku. Cesta bol zmysel, nie cieľ. Našťastie Orhan nechal svoju knihu úplne otvorenú, čo by mi inde u kvázi detektívnych románoch poriadne vadilo, takže Čierna kniha ostáva u mňa stále na vrchole inšpirácie. Kritici o nej síce vravia, že Orhanove predstavy kultúrneho univerzalizmu sú viac predstavy romantické ako reálne. Ale Orhan v knihe píše aj to, že mnohé národy vymizli, stratili sa v toku dejín bez stopy, práve tým, že začali napodobňovať iné národy. Zatratili, alebo len zatlačili do úzadia, svoju minulosť a národnú históriu, alebo oficiálnou ortodoxiou nedovolili ju vyučovať, či písať. Spomína viaceré národy, pomenované podľa oblastí, v ktorých žili, ktorých mená mi vôbec nič nehovorili. A vraví, že práve napodobňovaním strácame identitu, strácame minulosť a budúcnosť. A tie nájdeme práve v tom, že budeme sami sebou (a opäť sme pri tom „byť niekým iným") - sami sebou ako národ. Tak som si spomenula, ako sme sa po skončení ruskej okupácie strašidelne snažili mať všetko americké, pre zmenu, byť ako západniari, a to nás neopustilo dodnes. Pamätám si ešte tú hrdosť na spolužiačkinej tvári na základke, obkukanú doma od rodičov, keď sa pochválila s niečím americkým. U nás také nebolo, preto som si to tak dobre zapamätala. Mám pocit, že ako národ sa neustále zrovnávame a hodnotíme naše ciele, výsledky a úspech podľa západu. Istým spôsobom sme geograficky na rozhraní západu a východu, a ako obilie vo vetre klopíme raz na jednu stranu, inokedy na druhú. Teraz už istú chvíľu klopíme na západ. V politike, v sociálnom živote, v zákonoch a novátorských činoch - najprv sa kukneme ako je to tam a potom s tým prídeme k nám. A okrem zložitých a často nepochopiteľných vecí, ako je politika a zákony, ide ruka v ruke životný štýl, Halloween a McDonald.
Orhan Pamuk vo svojej knihe nepriamo ukazuje aj na to, že napriek oslobodeniu Turecka a vzniku novej republiky v 1923, doteraz sa nedokázalo kultúrne a národnostne identifikovať, vo svojom vnútri, ani v kontakte so svojimi susedmi a ostatnými krajinami. Hovorí, že napríklad na rozdiel od Japoncov, ktorí zažili kultúrnu modernizáciu oveľa neskôr ako Turci, sa Turkom doteraz nepodarilo docieliť syntézu kultúry, národnej identity a modernizácie. A podľa neho, riešením je pohľad späť na vlastné dejiny a opäť byť samými sebou. Tak rozmýšľam, na ktorú časť našich dejín by sme sa my mali obzrieť? Z ktorej by sme mali ťažiť svoju identitu a byť samými sebou - ako národ? Lebo pre Rakušákov sme lacná pracovná sila a pre Poliakov tranzitná krajina. Tak kto sme vlastne? Minule sme sa bavili s kamarátmi, že všetky národy už zažili svoje výslnie, svoje veľké veci, a teraz je že vraj rada na nás - Slovanov. Doteraz sme trpeli pod jarmami, ktoré nás inak vyformovali do tvrdých, pracovitých a skromných ľudí, a že teraz príde obdobie keď my zažiarime - lebo už asi nemá kto iný. Ale podľa mňa, ono sa to môže stať, až keď, ako vraví Orhan, až keď sa pozrieme sami na seba do zrkadla, obzrieme sa na svoju minulosť, a začne byť nami. Premýšľam nad našimi politickými reprezentantmi, a pochybujem, že odtiaľto zafúka vietor vzplanutia. Premýšľam nad ekonomickou silou nášho národa, a tiež pochybujem. Pokúšam sa premýšľať nad jednotlivcami, vedcami, umelcami, spisovateľmi, matkami na materských, lekármi, ktorí za chvíľu už nebudú lekármi, učiteľmi, ktorí sú v stávkovej pohotovosti, sestričkami, ktoré práve spísali petíciu. Ak sa neviem kam otočiť v našej minulosti, tak budúcnosť je pre mňa už úplne tajomná krajina. Zázrakov. Áno, asi potrebujeme zázrak.
