A hoci som napísala malú ódu na jednu neuveriteľne čarovne charizmatickú dedinku s úžasnými usmievavými ľuďmi, nespravili sme jedinú fotografiu, ktorá by zachytila slabučko zasnežené hrebene striech, dymiace komýny, posypanú ulicu, zmrznutý potôčik. Naše pohľady boli obrátené smerom hore, do neba, do bielych mrakov, prevaľujúcej sa hmly, postupne zahaľujúcej každú tvrdú hranu, každú pestrú farbu, i do pálivého slnka, ostro režúceho naše dúhovky. Naše pohľady túžobne hladkali stráne Veľkej Fatry, hľadali sneh. "Málo snehu je", hovorí nám miestny alpinista. "Je treba hodinu pešo šlapať a potom až lyže obúvať." Tak to sa nám nechce. Z 1:20h na hrebeň hodinu šlapať nasucho. O tomto nie je skialpinizmus. Navrhujeme Malý Zvolen, prejsť hrebeňom na Zvolen (veľký, dokonca s vlastným krížom) a pozrieť z hora Donovaly. Je to úžasné. Sneží, fúka, hlma, zima. Ale baví ma to neuveriteľne. Milujem hmlu. Má v sebe niečo magické, čo človeka núti pozerať uprene do jej hlbín a prižmúrenými očami pátrať po črtajúcich sa tvaroch, nejasných v pozadí bielej opony, ktorá skrýva svoje tajomstvá aby ich tesne pred človekom, plávajúcim v mútnych vodách roztrúsených kvapôčok, odhalila, otvorila svoju náruč, ktorú zas nepriedyšne za človekom zavrie.
Mínus deväť. Keď večer zozjadujeme Revúckou zjazdovkou, ukazuje mínus jedenásť. Na druhý deň znovu sneží, mrzne až praskajú človeku nervy z omŕzajúcich rúk a nôh, a hlavne švíky v bufíku pod zajzdovkou, plného prečajovaných a prehranolkovaných lyžiarov.
Nakopilo snehu, že sa dajú tucty snehuliakov stavať. Ráno nás budí starký škriabaním lopaty o asfalt. Spíme u takých úžasných dedkovcov, za pár korún. Starký nám drevo nachystal, zakúril pred našim príchodom, vodu zapol, boli sme ako v bavlnke. Navarili sme si čudesnô, pálivô, ostrô, tekutô, a bolo nám skvelo. Ale teraz je ráno, mínus deväť. Lepíme pásy a dnes to rozbalíme vo veľkom. Smer Ploská, cez osvedčenú dolinu, Borišov, zjazd Smrti, čajík, a naspäť - ukázať svetu a hlavne samým sebe ako zjazdujeme.
Nedajú sa opísať pocity, ktoré človeku vyvstávali na čele ako kropaje potu, to nadšenie, pocit blízskosti neba, pocit, že cez pozorovanie a pociťovanie krásy zakorenenej v prírode, sa človek môže stať lepším, môže byť aspoň na malú chvílu v živote dobrým na celé ľudstvo a všetky tvory na zemi. Ten euforický pocit dokonalosti, v ktorej sa môže pohybovať a roztiahnutými prstami zachytávať onú dokonalosť, a piť ju z dlaní, a tešiť sa, že je toho celého súčasťou. Nádherné výhľady, nádherné zjazdy, ostré na ľadových svahoch, pomalé v hlbokom snehu, šlapanie po hrebeni pomaly zahaľujúcom sa do posledných lúčov slnka, vidieť v diaľke zasnežené vrcholy črtajúce sa z hmly inverzie, a potom sa vrátiť dolu, na zem, tam kam patríme, do dolín.
Výhľad z Malého Zvolena na Nízke Tatry
Na Malom Zvolene (1372m)
Smerom na Zvolen (1403m), Mirko na hrebeni
Z hrebeňa Zvolena, pohľad na Liptovskú stranu, tesne nad nami hmla ako stena
Smerom na Ploskú, začína prekrásny deň
Pohľad dozadu na sedlo Ploskej a Čierny Kameň (1479m)
Chata pod Borišovom a Borišov
Posledné metre k chate
Oprotivný salaš
Začína zapadať slniečko...
Ideme naspäť na Ploskú (1532m), od Borišova ten úžasný zjazd musíme tentokrát vyšlapať...
Pohľad za seba, na Borišov
Stúpanie je zľadovatelé, prudké a strmé, šmýka sa, bojujeme, niekedy nás to zvezie pár metrov nazad dolu...
Konečne hore, šťastní a pripravení na nekonečný zjazd. Ploská (1532m)
Chcem sa tam vrátiť. Musím. Tá dedina, ten hrebeň, tie sú môj osud. ... už tento víkend sa malý sen stane za o čosi väčšou skutočnosťou...
