Urobila som si malý výlet a bola som už takmer pri cieli, tak v štyroch pätinách cesty. Vybehla som spoza kopca na hrebeň a tam sa všetci čerti ženili. Od severu tiahli čierne mraky ako opona, zdvihol sa silný a studený vietor. Hrozne sa ochladilo. Jednoznačne tomu viseli nohy, a riadne dlhokánske. Vietor mnou myksľoval ako s prádlom na dvore. "Ledva sa tu plancem, noha pred nohu, za mnou kopec ako strecha, tlak 200/150, hypoxická hypoxia, a ešte aj zmoknem", hovorím si zúfalo.
Les začal šuchotať a hustnúce studené kvapky zrýchľovali moje kroky. Zrazu sa pustil strašný lejak, hotová prietrž mračien. V sekunde bolo na mne všetko mokré a prúdy vody mi začali stekať po chrbte z vnútornej strany bundy. Niečo otrasne-nechutne nepríjemné! Predstava ďalšieho vývinu situácie vo mne vyvolávala miernu paniku. Úzka dolina sa ale nečakane rozšírila a vyústila k skupine domčekov. Boli roztrúsené sem-tam, nikde žiadna strieška. Zrazu som spoza jednej chatky zbadala niečo úžasné. Nádhernú, novú, čerstvo postavanú, sviežo voňajúcu drevom, živicou a čerstvým lakom, svietivo krásnu žltú - kadibúdku.
Napadla ma strašná, ale zato spásonosná myšlienka. Skúšam dvierka: nie je zamknuté! Bez váhania sa cpem dnu. Strecha je dobre spravená, nezateká, veď majiteľ isto nechcel aby mu ráno kvapkalo na noviny. Oprašujem vodu zo seba a relaxujem. Zrazu sa stalo čosi nepredstaviteľné. Dvere sa rozleteli a zvonka zvieral kľučku nejaký chlap. Pudovým inštinktom som zdrapila dvere a prudko ich pritiahla k sebe, akoby som tam naozaj sedela s gaťami na kolenách. „Obsadené!" zakričala som cez dvere. V tu ranu sa spustil z vonka neidentifikovateľný prúd rýchlych slov nesúhlasu. Chlapík začal myksľovať dvierkami, ale držala som kľučku celou silou. "Ak je to majiteľ", hovorím si, "som v peknej kaši tak či onak. Ak je to niekto cudzí, má smolu."
Hromženie kontinuálne pokračovalo, ale cez hukot lejaku na streche búdky, som vyzrozumela len: „..... ja sa ...... vysrať......!" a znelo to veľmi zúfalo. V tej chvíli ma nenapadlo nič lepšie ako vystrčiť cez dvere kotúčik toaletného papiera. Stíchol akoby uťalo a váhavo si ho vzal. „A nezmestili by sme sa tam obaja?" zakričal hlasno, zrozumiteľne a pomaly. Už videl, že nesedím na doske, takže naďalej predstierať potrebu sa nedalo. Pomaly, čo najviac vyjadrujúc nechuť, som dvere začala otvárať. Posledné otáčky už nevydržal, rozdrapil dvere a narval sa dnu. Chvíľu sme sa tam točili, súkali, prešľapovali, strkali až si konečne sadol na zaklapený dekel. Nemo, s výrazom najväčšej zlosti, mi podal premočený toaleťák. „Ďakujem, už som sa", zatvárila som sa neurčito.
Boli sme tam ticho a trápne ako vo výťahu. Každý pozeral inam. Nemohol mi odpustiť tie nekonečné sekundy handrkovania sa pred búdkou v totálnom lejaku a ja jemu stratu komfortu. Po strastiplných 40-tich minútach lejak konečne prestal. Keď sme nedočkavo, v nevraživom napätí, vychádzali z tej kadibúdky, položil mokrý toaleťák na trávu pred búdku. „Mokrý hajzlák vo vnútri by bol pre majiteľa miernou záhadou", prehodil akoby na rozlúčku. A teraz nebude jediný kto mi do smrti neodpustí. Druhý bude nejaký nešťastník s nutkavou potrebou, ktorý si nevšimne toaleťák pred búdkou a ktorý je aj tak nepoužiteľný lebo je mokrý.
