Ani raz nás nikto hrubo neodkázal na autobusovú zastávku, nech si cestu zaplatíme. Domáci vedia, že nech sa im žije akokoľvek dobre, tak ich ceny sú vysoké pre väčšinu sveta. A im sa žije dobre a sú hrdí na to, odkiaľ sú. Vlajky im na domoch nevisia kvôli tomu, že to káže vlastenecký zákon... Pri rozhovoroch o ekonomickej situácii sa nám okrem jedného človeka, čo stratil prácu, ani raz nikto neposťažoval na ekonomickú krízu, finančnú, inú krízu...Začuli sme skôr vety: „ U nás nie je kríza." A „U nás sa má každý dobre". Mysleli to vážne. Najmä Nórsko, kde nie je toľko prisťahovalcov ako vo Švédsku, je krajina, kde človeka žijúceho v chudobe asi ťažko nájsť. Naspäť však k tej dražobe. Mladý, v Nórsku na rok študujúci Nemec, nám tvrdil, že do Nórska sa chodí na dovolenku autom plným potravín z domoviny a platí sa radšej za kvalitné služby v cestovnom ruchu (ubytovanie, turistický sprievodca, horolezecký sprievodca na ľadovce a podobne), ako za potraviny. Takže čo čakať od nás, obyčajných ľudí východného bloku ( v tejto pozícii sa podľa mňa Slovensko občas rado ocitá, keď treba ospravedlniť, prečo je to u nás tak ako to je, inak sme Stredoeurópania), keď si Nemci berú do Nórska doma zabalené bagety. My sme chceli ušetriť na doprave.
Pravdaže jedným z impulzov bolo tiež, že sme chceli zažiť kontakt s domácimi ľuďmi a čaro stopovania. Každý nás bral dostatočne dlhú trasu na to, aby sme sa od otázok odkiaľ sme, a čo chceme v Škandinávii vidieť, dostali až k tomu, čo študujeme, čo robí on, kde všade bol, aká je jeho rodinná situácia. S jedným pánom sme si dokonca seriózne vymieňali názory ohľadne ochrany veľrýb a tuleňov. On krajne nesúhlasil so zákazom lovu. Ja som spomenula, že som za ochranu oboch taxónov a podpísala som už nejednu petíciu, a on sa začal schuti smiať. Takisto príjemný bol zážitok s mladým mužom, s ktorým sme sa nesmierne začali baviť po mojej odpovedi na to, čo študujem ( environmentálny manažment) a jeho dodatku, že on žije z výstavby atómových elektrární.
Na Slovensku nebol ešte nikto z ľudí ,čo sme po našej ceste stretli. Jeden pán, Švéd, kamionista zo Štokholmu, si nás spojil so Slovakiou, ktorej hokejoví zástupcovia nevedia hrať hokej. Pani, ktorú sme stretli počas cyklistickej túry vo fjordovej prekrásnej časti Nórska, sa nás spýtala, či aj my máme fjordy( čo dokazovalo, že nevie, kde Slovensko leží, resp. že akože vie, že ležíme pri mori..V ktorej časti sveta, ťažko povedať..) Pracovník informačného centra zameranom na Geirangerfjord, UNESCO pamiatku, vedel, že na Slovensku máme akýsi Lomnický štít.
Okrem domácich nás ako stopárky vzali aj prisťahovalci- Turek , Maďar, a tiež ľudia, ktorí si prišli zarobiť- Somálci, úžasne milý a pohostinný Poliak, takmer krajan. Avšak hneď, ako si pekne zarobia, sa údajne vrátia domov. Na politike Švédska a Nórska je výborné, že pracovať tam (inak ako sezónne) môže ten, kto si najprv spraví jazykový kurz z domáceho jazyka. Na kvalifikovanejšiu sezónnu prácu, napr. recepčná v hoteli, sa od mojej spoluputovníčky tiež žiadal miestny nórsky dialekt. Po anglicky však rozumejú všetci. Nadšená som bola z angličtiny pani, ktorá o šiestej ráno v reflexnom oblečení vyprázdňovala smetné koše v Karlstade, tiež zo schopnosti anglickej komunikácie mladého Nóra, ktorý nespravil maturitu z angličtiny.
Problematické platiace úseky, ako trajekty, boli v Nórsku nepríjemné, pretože ľudia si asi mysleli, že si nebudeme chcieť zaplatiť (a platí sa tam nie za auto, ale za pasažierov) . Chápala som, že až taký ochotný platiť cudzím asi nie je nik, ale my sme niečo takéto ani nechceli využiť..Ale pár ľudí, ktorí trvali na tom, že nám zaplatia, sa nakoniec našlo (darmo, po pár dňoch stopovania asi človek vyzerá, že potrebuje finančnú podporu=)). Taký bol pán pracujúci na ropnej plošine v Nórsku, ktorý, podľa vlastných slov pracuje dva týždne a štyri týždne má následne voľno. Asi je to tam na mori na zbláznenie a za trocha človečiny bol vďačný. Pán, ktorý sa narodil v Maďarsku, sa s nami zviezol na trajekte (,ktorý nám zaplatil) a ešte kúsok ďalej, aj keď už trajekt predstavoval odbočenie od jeho cieľa.
Ochota ľudí niekedy skutočne nemala hraníc. Dve slečny so psíkom nám najprv zastali len s úmyslom oznámiť, že stopujeme zlým smerom (podľa našej tabuľky). Ich smer to bol síce dobrý, nakoniec nás ale zobrali tam, kde sme mierili my. Príjemný Nór v stredných rokoch nás po vysadení pri dedine, ktorá je v úvodnej doline vedúcej do národného parku Jotunheimen, išiel opätovne vyhľadať do informačného centra o tomto NP s tým, že ak stihneme návrat z túry k dvom jazerám, ktoré sú hlavným lákadlom, môžeme ísť kľudne spať do jeho apartmánu. Mladý vzhľadný Nór, nejaký manažér v hotelierstve, na kraji cesty rozmontovával svoj pretekársky bicykel, aby sme sa zmestili do auta, hoci už skoro meškal do práce. Stopovanie je úžasné.
Pred pár rokmi v rozprávkovej Škandinávii stopovala aj moja staršia sestra. Moji rodičia odvtedy, keď sa dá, berú stopárov na Slovensku. Preto, lebo aj k nám boli ľudia milí, a umožnili a pomohli nám poznávať krásu a jedinečnosť ich krajín. Tak to posúvajú ďalej a pomáhajú ďalším ľuďom prekonávať hranice.
