„Mami, tá pani má umelú nohu?"
Niektoré veci sa deťom vysvetľujú ťažko. Ale práve to, že ja umelú nohu nemám, mohla mamička veselo dievčatku oznámiť. Povedať, že som mala len úraz, operáciu, že budem určite čoskoro v poriadku. Nejaký milý príbeh si vymyslieť. S deťmi sa má hovoriť, vysvetľovať, na čo sa pýtajú a byť rád, že sa pýtajú. Pani jej odpovedala jedným slovom, tak, že som to počula aj ja: „Áno." Koniec debaty. Matka svoje dieťa, ktoré zo záujmu chvíľu predtým skončilo v kríkoch, zrušila slovom, ani nie vetou, len otráveným slovom, ktoré bolo klamstvom a navyše obrovskou kravinou. Nie takou, ako keď sa dieťa spýta, či je „škodlivý" nočný motýľ malým plyšovým medvedíkom s krídelkami a odpoveďou mu je úsmevné „Vlastne áno." Bolo to však podnetné=). Ešteže som sa následne odpojila, bohvie, čo by som sa ešte o sebe tragické dozvedela=).
