Southwestern Company (SW) so sídlom v Nashville svoje produkty neponúka v obchodoch. Má iba podomových predajcov, študentov z USA a z Európy. Tí majú po celé leto svoj vlastný biznis, sú „independent contractors." Spoločnosť SW im len dodá tovar, keď zoženú zákazníkov.
Európania prichádzajú do USA na J-1 Visa. Tie musia byť zabezpečené nejakou licencovanou spoločnosťou so sídlom v USA. Ak si idete leto užiť so Southwesternom, tak to zabezpečuje Global Educational Concepts (GEC), ktorá je príspevkovou organizáciou Southwestern Company. V článku, v ktorom som o lete so SW nedávno písala, som uvádzala, že tento letný job prevracia koncept víz J-1 a odvolávala som sa na článok právnika Ersuna Warnckeho. Článok bol škandalózny, pán akoby nebol celkom nestranný, ale aj človek už priklonený k nejakému názoru získanému na vlastnej skúsenosti či sprostredkovanej tradovaním a odvolávajúci sa na zákon môže (mohol by teda) písať pravdu, tak som ho brala ako zdroj časti toho, čo som napísala. Klamať a zavádzať som nemienila. O tom, že pracovať v USA bez udanej hodinovej mzdy, či ako „independent contractor" môže byť v prípade, že ste v USA cez J-1 víza, nelegálne, píše viacero zdrojov. (Pán Warncke ale písal aj o tom, že SW zaobalene neodvádza za pracovníkov niektoré federálne a celonárodné dane..ne/pravda?)
Council on International Educational Exchange (CIEE) na svojej stránke uvádza: „Any job that does not pay at least the minimum wage for that state is prohibited.... Jobs where the participant is hired as an independent contractor is prohibited / "Vycestovať s J-1 visa kvôli akejkoľvek práci, ktorá nemá garantovanú aspoň minimálnu mzdu (v danom štáte), nie je povolené. Taktiež práca, kde je človek „independent contractor", nie je povolená." CIEE je ale len jedna z organizácií, prostredníctvom ktorej možno vycestovať na „work and travel" program a vyššie spomenuté môžu byť len jej interné pravidlá (inou takouto organizáciou je spomínaná GEC). Na jednom fóre sa píše: „ To use a J-1 for moneymaking, you must be employed by somebody. If you're employed by no one, J-1's are ineligible by law"../Cca „Na to, aby ste mohli ísť zarábať cez program s J-1 vízami, musíte pracovať pre nejakého zamestnávateľa. Ak to je v prípade vašej zárobkovej činnosti inak, nemôžete ísť podľa zákona cez program s J-1 vízami." V prípade leta so SW nepracujete pre nikoho, iba pre seba. Protiprávne to však je možno len vtedy, keď platíte niekomu, aby ste mohli mať svoj vlastný biznis, alebo dopredu zaplatíte za inventár. To sa so SW ale nedeje.
Neviem, ako to teda je. Radšej to v inom článku uvediem na správnu mieru=) V tomto. Rozumiem, že slovo „ilegálne", uvedené v druhom odstavci minulého článku, ktoré nemusí byť pravdivé, môže študentskému manažérovi sčasti zastrašiť prvoročiakov, ktorých rekruituje.
Ešte raz: nepravdivo očierňovať som nemala v úmysle a ospravedlňujem sa, že som to uviedla.
Ale späť k samotnému pracovnému letu. Môžete nadobudnúť dojem super leta a zárobku- pokiaľ sa budete rozprávať s jedným typom zdroja. A takisto sa môžete spoločnosti aj celému letu so SW vysmievať, hoci ste ho nezažili, lebo existujú rôzne stránky, články, menej i viac objektívne. A ja som viac objektívna. Tak poďme na to:
Zárobok naozaj môže byť skvelý. Sú študenti, ktorí naozaj prídu s peňažným obnosom hodným obdivu a motivácie pre toho, kto ho získal, i pre iných. Keď on, prečo nie aj ja, však? Študentskí manažéri (ľudia, ktorý absolvovali leto so SW minimálne raz) vyberajú ambicióznych ľudí.
Na stretnutiach o potenciálnom lete so SW sa medziiným (ešte doma) rozoberá, koľko musíte denne predať knižiek, aby ste zarobili..povedzme.. 8000 USD (nie je to zárobok, ktorý donesiete domov, lebo tam z toho pravdaže žijete). Znamená to 1600 unitov (jedna z jednotiek, v ktorej sa môže hodnotiť aktivita). Stačí predať 3 (tie najdrahšie z ponuky) knihy denne (jedna za 8 unitov). Nezdá sa to byť veľa. Niektorí zákazníci kúpia aj 3 knihy, 5 kníh. Väčšina nekúpi nič (pomer "oslovení ľudia: zákazníci" môže byť kľudne aj 3323:166 - reálne čísla). Aj keď si pred letom musíte neustále hovoriť že „aj keď nič nezarobím, bude to pre mňa very beneficial.", musíte si na druhej strane stanoviť unitový cieľ. Manažéri vás kľudne nechajú stanoviť si cieľ pred letom 3500, 4000 unitov. Jedna z najlepších prvoročiakov minulého leta mala 1666 unitov. (Nehovorím, že ide o malý peňažný obnos, iba že pred letom vyzerá všetko inak, manažéri sa vám na danú prácu a výnosy dovolia pozerať veľmi smelo a človek sa na to potom tiež inak pozerá).
Výsledok dnešného rozhovoru so študentským manažérom o tom, že 8000 USD môže byť priemerný zárobok českých a slovenských „biznismenov" predávajúcich SW produkty možno je, možno nie je pravdivý. Každopádne aj priemerná mzda na Slovensku bola minulý rok 768 EUR a ja poznám minimum ľudí strednej triedy, ktorí zarábajú minimálne toľko. Disparita môže byť obrovská a v tom prípade existuje pár ľudí, ktorí sú veľmi úspešní. Áno, môžete to byť aj vy. „Big Check" ocenenie (znamená čo im ostalo po odrátaní výdavkov na život) dostávajú za svoju sezónu, ako tí najúspešnejší, aj ľudia, ktorí si nesú domov po lete odkojenom na sendvičoch 3000 či 4000 USD. Boli ocenení, lebo aj to je pravdepodobne menej vídaný zárobok. Kamarátka, ktorá po pár dňoch opustila SW leto, v New Yorku makala (asi aj niečo vyše 50 hodín týždenne), nakúpila „zboží" domov za tisíce, zabávala sa, a doniesla 4250 USD.
Pán prezident spoločnosti Southwestern, Dan Moore, hovorí „ prečo robiť za minimálnu mzdu, keď zárobky podomového predajcu kníh so SW nemajú limity." Aby sme si toto tvrdenie mohli rozobrať, predstavím pracovnú morálku SW dealera.
Manažéri na rôznych stupňoch hovoria nováčikom, a sami sa tým riadia, že úspešný, najúspešnejší človek bude ten, čo bude robiť vyše 81 hodín týždenne. Nedeľa je voľná, takže každý deň sa odporúča robiť 81:6 = vyše 13 hodín. Je to iba odporúčané, pretože keby to bolo stanovené, tak je to ilegálne. Dovolím si tvrdiť, že až na drobné výnimky, každý, kto má po lete aspoň 3000 USD, tak toto splnil a pracoval okolo 13 hodín denne. Predáva sa od počtu 10- 13 týždňov, posledný týždeň je masová donáška kníh všetkým zákazníkom, pred absolútnym začatím predaja je týždňové školenie. Za prípadných 12 týždňov predaja študent takto odrobí 972 hodín.
Priemerné výdavky sú cez leto so SW 2000 USD. Peniaze vlastne nemáte kde míňať, lebo ďalší bod programu práce so SW „Travel in the US" / „Cestuj po USA" v podstate neexistuje. Znamená veľmi skromné výlety do okolia, prípadne iba do hotelových konferenčných miestností (za ktoré si musíte zaplatiť), kde sa rozoberá, kto z tímu mal aký týždeň. Videla som fotky SW dealerov z ich nedeľňajších voľných dní strávených napr. v prírodovednom múzeu s vypchatým medveďom. My sme boli raz napr. v bazéne na záhrade u rodiny, kde som bývala. To bol slávny Sunday Meeting. Urobia sa momentky, kde každý skáče k nebesiam a predstiera, ako mu je výborne. Logicky, je ťažké zorganizovať plnohodnotný výlet, keď je na to jeden deň v týzdni- a ľudia, ktorí sú recruitovaní, vedia, že budú robiť 6 dní v týždni. Ale rekruitovaným ľuďom sa pred odchodom hovorí, že výlety budú. Viem to, lebo vo mne výletové nedele ako motivačný prvok rezonovali najviac a sú kľúčovým motivačným faktorom, ktorý manažéri spomenú. Doma je človek silný, je namotivovaný a chce do toho ísť. Keď v cudzom svete, už v USA, je obraz peknej nedele na výlete často jedinou motiváciou k drine, a daný výlet je slabučký, mnohým proste nestačí kniha Best Salesman in the World pri raňajkách (dostane ju každý) a morálka, nadšenie, motivácia klesá.
Rozoberme čistý zisk leta 3000 USD, za ktorý sa získalo ocenenie Big Check (podotýkam, že ide o úspešného predajcu). 2000 USD človek minul na život tam (info o dva odstavce vyššie). Spolu teda zarobil 5000 USD. Za 972 hodín (za 12 týždňov) je to 5,14 USD/ hod. Keď rátam aj 13. týždeň, keď sa rozosielajú knihy, tak hodinová mzda vychádza 4,78 USD/ hod. Pán Dan Moore hovorí teda pravdu. Načo si ísť po minimálnu mzdu (napr. 7,25 USD), keď môžeme mať mzdu, ktorej nízka hodnota nepozná limity? Zarobiť sa dá v prípade väčšiny ľudí dobre preto, lebo pracujete počet hodín, ktorý je ilegálny aj v Číne, nie preto, lebo je to lukratívny job. Vyhovuje to určite viacerým, ktorí sú v tomto dobrí. Predsa len nejaká korelácia hodiny- peniaze tu existuje. Tých úspešných je minimum. A áno, môžete to byť aj vy. Tí najlepší idú cez 10 dolárov/hod veľmi ľahko. Na druhej strane, mám kamaráta, ktorý vydržal celé leto a prišiel v dosť výraznom mínuse. Človek, čo bol v tom čase vedúcim slovensko-českej „odnože" Southwesternu, ho na ďalší rok prosil, aby išiel ako študentský manažér, že má super prístup a všetko robil správne. Tomuto kamarátovi teda tieto dve veličiny absolútne nekorelovali a nie je pravda, že keď sa budete snažiť, úspech je zaručený. A to manažéri prvoročiakom opakujú. „Dodržiavaj počet pracovných hodín, počet prezentácií kníh, prístup a úspech je doma."
Tvrdiť pred odchodom do USA prvoročiakom „Nebojte sa ponúkať tieto 129 USD knižky. Život v USA je drahý a tieto knižky sú toľko hodné. Ľudia na to majú, aj keď povedia, že nemajú.", nie je fér. A keď sa vám nedarí, napriek tomu, že „Američania kúpia všetko", je tento výrok demotivujúci. Dvakrát (z cca týždňa a pol, čo som predávala) som sa ocitla na ulici, kde bol minimálne jeden dom na predaj. Bankou. Ľudia nemusia nechcieť tie produkty, oni na ne naozaj nemusia mať. Často. Skúsenejší ale neskúseným tvrdia, že úspešne sa dá predávať v rôznych štvrtiach, a všetko ostatné sú výhovorky. Tie knihy navyše sú drahé (ale je pravda, že napr. univerzitné učebnice sú v USA tiež veľmi drahé. Toto ale nie sú univerzitné učebnice). V spoločnosti, kde je všetko raz za čas v zľave, niečo je v zľave furt (tenisky, ktoré u nás stoja 100 EUR som tam normálne kúpila za 25 USD), , vďaka veľkosti trhu niečo stojí ako u nás po zľave, sa nie každý chytí na vetu „Pri téme vzdelanie nemožno argumentovať peniazmi, vzdelanie je najviac, čo môžete svojim deťom dať."
Na úvodných seminároch nás varovali, že občas na nás ľudia z domových hliadok môžu zavolať políciu. Kamarátovi, ktorý tiež leto „nezvládol" ,-predával knihy v chudobnejšej štvrti nejakého mesta v Oklahome (tam bol pridelený- aj do danej štvrte)- sa síce policajti prihovorili, ale iba s tým, že nech ide do bezpečnejšej štvrte. Na úvodných seminároch tiež hovorili, ako sa stavať k agresívnemu psovi. Jedno dievča pes pohrýzol, ono muselo ísť do nemocnice a jej manažérka ju tam odmietla odviezť (manažéri jazdia na aute, nie na bicykloch). Že nech si odvoz „vyklope" (vyklopanie: obchádzanie potenciálnych zákazníkov a pomedzi to pýtanie sa ich na iné služby. Taktika na všetko. Bývanie, požičanie bicykla, auta na rozvoz). Tu nejde o kritiku spoločnosti, ide o to, že aj ten, čo vyzerá doma ako kamarát, v USA byť nemusí. Je veľa zlých manažérov, ktorých už zrazu nezaujímate, keď máte krízu, ktorých nezaujímate, keď oni majú krízu. Ocitnete sa v USA s niekým takým a ste prakticky sami. S prácou, ktorá negarantuje minimálnu mzdu. O tej ale každý, kto na leto so SW pristúpil, vie. Môžete byť akýkoľvek vyrovnaný jedinec, ale to je fakt: Doma aj to zlé vyzerá lepšie, a keď ste zrazu „von" bez akejkoľvek podpory, je ťažké si povedať, že to bude lepšie. Kto to dokáže, môže mať veľmi úspešné leto. Ći bude skvelé samo ako také, je druhá vec.
Je to ťažká práca. Ja som veľmi zle znášala teplotu v Arizone (náš tím tam bol pridelený), ešte horšie ako odmietnutie ľudí. Každý deň sa mi robili zhora na rukách pľuzgiere, ktoré do večera, keď bolo už nie 47°C, ale iba 25°C, spľasli. Vedúca organizácie to všetko nazývala výhovorkami. Ako príklad uviedla príhodu človeka spred pár rokov, ktorý si ráno na bicykli zlomil ruku, celý deň predával a ešte mal aj zákazníka! Bol teda ževraj potrebný z mojej strany iný prístup. Ona išla do práce na aute aj vtedy, keď ju poštípal škorpión a celý deň si necítila palec na ruke.
Ako vyzeral náš deň: Okrem 13 hodín „v práci" sme sa viacerí v Arizone museli pomimo pracovnej doby ešte do svojej lokality dobicyklovať, čo trvalo minimálne 30 minút (plus návrat domov, 30-40 minút, podľa toho, kam až sme zašli) . Každý sme vedeli, že sa budeme pohybovať na bicykli. Táto informácia ale nie úplne zastrešuje skutočnosť, ktorá v mojom prípade bola: dobicyklovať sa najprv do breakfast place, lebo kolektívne raňajky sú dôležité a potom ísť na iný smer pol hodinu na bicykli do svojho „terfu". Odporúčalo sa začať deň tak, aby pracujúci klopal o 7:59 najneskôr na prvé dvere (minimálne). Vstávanie bolo odporučené na 5:59. Cez deň som vypila asi 10 litrov vody a ani v jeden deň som počas pracovnej doby nešla ani raz na záchod. Soľ sa zo mňa mohla kľudne aj ťažiť. Peklo. Mnoho domov má na dverách nápis „Zákaz podomového predaja." Klopať je odporúčané (ak chce byť človek úspešný) do minimálne 21:00. S tým je prvoročiak pred nástupom tiež oboznámený. Ocitnúť sa na mieste činu a pozývať sám seba dnu k cudzím ľuďom, keď je už tma, je ale diametrálne odlišná vec.
Keď niekto aj nechcel nič kúpiť (drvivá väčšina), ale bol milý, rada som sa porozprávala (ak chce byť človek úspešný, s nezákazníkom sa nezahadzuje a so zákazníkom strávi max. 25 minút. Aj s predajom.) Stretla som super ľudí. Boli pravdaže aj horší, i takí zlí, ale vlastne faktickí, že si to budem pamätať navždy. Jedna pani sa ma vo dverách spýtala: „Pre koho pracujete slečna?" Potešila som sa záujmu a predstavila som spoločnosť. „Tak tá spoločnosť by mala ísť pred súd." A zatresla dvere. Situácii nepomohlo, že som s pani v duchu súhlasila. Na ulici som celé tie dni bola väčšinou sama, lebo v lete je vo Phoenixe tak nepríjemne, že proste ľudia len tak nevyjdú. Čo von? Umrieť? Všetci sú v klimatizovaných obchodných domoch. Ak sú doma, mnohí neotvárajú. Všetko tak osamote má často naozaj silný nádych trpkosti.
Ale každý deň , napriek tomu, že som nemala vlastne zákazníka, som prišla domov s úsmevom- lebo už nesvietilo slnko a pár ľudí bolo fajn. Paradoxne, keď som prvého zákazníka získala, išla som domov s takým zvieravým pocitom: „Keby som v tom bola dobrá, tak tu musím ostať." Kamarátka, ktorá so mnou u jednej podarenej rodiny bývala, mala (ako som sa dozvedela následne) každý deň aspoň jedného zákazníka. A skoro každý deň mi povedala, že si zase počas dňa na chvíľu sadla pod strom a plakala. Keď som odchádzala z Arizony a spýtala som sa jej, či to ide teda vydržať, povedala: „Áno. Toto vydržím, celkom sa mi darí, a pôjdem šťastne domov s vedomím, že nikdy mi už nebude horšie." Ona je super, mala úspešné leto a toto leto ide znova, ako študentská manažérka- teda hľadá nováčikov, ktorých by zaškolila, a ktorí s ňou budú tvoriť toto leto tím. Je fakt správna, ale predsa to u nej prišlo, cítiť to, to povestné: „ty si nedokončil to skvelé leto so Southwesternom a si menej ako ja". Trochu tomu rozumiem. „Prežil som peklo a ty nevieš aké to je." Ja fakt neviem. Ja som mala božské leto v NYC.
Nakoniec je to všetko o tom, že mne je ľúto ich leta a im je ľúto mňa. Veľa ľudí, čo leto so SW nedokončili, si myslia, že tým, čo ho dokončili, SW vymyl mozog. Tí, čo ho dokončili, si často myslia, že tí loseri sú stroskotané existencie, ktoré sa proste nevedia zmanažovať, zorganizovať, dosiahnuť, čo chcú. Nechápu, že nechcú to, čo oni. Doslova je možno začuť slová „stroskotaný podnikateľ ; človek, ktorý zlyhal, v tom, čo mal robiť poriadne; quitter. Pár mojich známych odišlo zo SW leta po 7 týždňoch, lebo sa im nie úplne darilo. Rozpoznať, kedy už ide o to zostávať len z titulu pasce utopených nákladov, je tiež vzácna vec. Úspešní SW ľudia ale povedia, že človek je quitter (nedoťahujúci veci do konca).
Keď niečo ľudia so SW potrebujú po lete riešiť s človekom, ktorý odišiel zo SW leta predčasne, prvé čo povedia je „je mi ľúto, že si nemal dobré leto." Je to zaujímavý small talk na úvod konverzácie, až na to, že ide o taký ten náfuk style ľudí, ktorí sú v tomto zmysle takí obmedzení, že nevidia, že iné leto tiež môže byť super a dovolia si povedať práve to „mrzí ma, že si nemal dobré leto.. mrzí ma, že to tak dopadlo"..Veď je to úplná hlúposť.
Celkovo možno zhodnotiť, že pripraviť na leto so SW- čo majú za úlohu študentskí manažéri- možno veľmi ľahko pobabrať. Každý sa môže pomýliť, nie každý je recruitment expert a nie každý je vybratý správne. O tom som presvedčená.
Super leto môžete mať tak či tak. Ale jeden typ leta je pre všetkých a druhé leto je viacmenej pre tých, ktorí si myslia, že sú viac, ako ostatní, aj preto, lebo potrebovali zvládnuť niečo, pri čom pol leta preplakali. Dokázali to, boli v tom úspešní a získali organizačné schopnosti, obchodného ducha. Ja ho nemám a veľmi rýchlo som prišla na to, že ho nechcem. Každý sme nejaký. Ja som mala pocit, že som seba aj produkty, ktoré by som si sama nikdy nekúpila, natláčala, a cítila som sa nechutne, niekto si super leto predstavoval proste ináč (to aj ja), úspešný dealer veril, že ľudia sú prirodzení nákupcovia a v skutočnosti to chcú (benefity pre seba samého sú takisto veľkým pozitívom), viacerí verili, že robia skvelú verejnoprospešnú činnosť a dokonalí manipulátori si mysleli, že pravdaže nerobia dobrú vec, ale sú dobrí a chcú takí byť. Viacerí, čo boli úspešní v tomto programe, aj v prípade, že si leto už z nejakého dôvodu nezopakujú a nechcú byť manažéri, aj v prípade, že strávia leto so SW viackrát, to považujú za jednu najlepších skúseností svojho života. Mne bolo ale zo seba zle a je mi tak zo všetkých, ktorí povedia rodine, ktorá vytiahne svojich posledných 20 dolárov, že tieto knihy jej zmenia život. Knihy, ktoré by si mnohí z nich nikdy nekúpili.
Odkaz pre tých, ktorí nad „independent contractor" prácou už rozmýšľali: Ak ste takí ako ja, tak super leto so SW nebudete mať. Nie je to pre každého.
Odkaz pre tých, ktorých zaujalo potenciálne leto/ budúcnosť so SW alebo dvere, ktoré vám otvorí SW: Môžete sa zaradiť a pri prípadnej zhode záujmov kontaktovať spoločnosť.
A odkaz pre tých, ktorí to robili celé leto a nevyšlo im to: Nezlyhali ste. Aj keď vás tým určite počas leta niekto postrašil. že je to iba na vás, a keď sa neposúvate k ďalšiemu predaju, tak ste obyčajní, priemerní a nerobíte v dianí sveta nijaký rozdiel (na rozdiel od ľudí predávajúcich tieto knihy, ktorí menia svet)...
Odkaz pre tých, ktorí predaj kníh robili len časť leta a vybrali si pre seba následne iné leto, nemám. Tí vedia, že sa rozhodli správne a nejaké poviedky o tom, že sú quitteri, lebo ich niekto nedokázal donútiť myslieť si, že skončiť s niečím, čo nebaví, je hanba a slabosť, ich vôbec nezaujímajú.
