Viem, že panie predavačky v novinovom stánku pri bratislavskej hlavnej stanici nevedia po anglicky tak ako upratovačky vo Švédsku. Ale dúfam, že keď už existuje na dobrovoľníkov na majstrovstvá sveta v hokeji konkurz, nájde sa pri východe zo stanice niekto, kto bude vedieť povedať aspoň nacvičené tri vety po anglicky, resp. po rusky, nemecky, francúzsky, príp. bude to vedieť povedať v dvoch svetových hokejových jazykoch ( plynulú fínčinu pravdaže nečakám, ale prosím, kto vie, môže sa prechádzať nenápadne okolo stanice a skočiť na pomoc nejakým Suomákom, keď sa ozvú hlasy „I not parle English" a iné polyglotské odpovede od domácich). Organizácia Svetového šampionátu je prestíž.
V Bratislave sa výber dobrovoľníkov ukončil dávnejšie. V Košiciach sa do predminulého týždňa nenašlo dosť ľudí, ktorí by zadarmo za jednu hokejovú IIHF bundu chceli stráviť hokejové majstrovstvá bez vzhliadnutia mnohých zápasov. Tak sa posielali životopisy až do deadlinu 31.3. (myslím). Ja som prejavila záujem tiež. V životopise bolo uvedené, že viem na veľmi slušnej úrovni po anglicky, čo som dokumentovala kvázi motivačným listom, a že by som bola schopná pomôcť na menej slušnej úrovni francúzsky hovoriacim prišelcom. Odpoveď bola priateľská, že fajn, nech dodám v prípade skutočného záujmu termíny, v ktorých by som bola k dispozícii. Dodala som, že by som z dní 29.4-9.5 (v Košiciach sa záverečné fázy turnaja už nehrajú) bola k dispozícii 29.4.-2.5. vrátane.
Odpoveďou mi bolo už nevrlé „Zhodnoťte svoju dostupnosť, zháňame tím na čo najdlhšie pôsobenie na turnaji." Kvôli lepšej organizácii, kooperácii. V poriadku, tomu rozumiem. Keď sa ale do mesiaca pred začiatkom turnaja nenašlo dostatok ľudí, ktorí by sa chytili na „nebudú vám preplatené cestovné náklady, ubytovanie, neuvidíte žiadny zápas, avšak čaká na vás tričko, bunda a certifikát dobrovoľníka", som skutočne zvedavá, kto sa chytil na tento „slogan" teraz. Ja som sa totižto chytila, ale nie som vítaná. Lebo zo školy v Prahe, prípadne z víkendu doma v Lipovskom Mikuláši musím prísť na dlhšie, aby som mohla dostať IIHF bundu. A o tú ani vlastne nešlo, aj tak by bola určite XXXXL. Chcela som pomôcť a zažiť atmosféru vlajok, bodypaintingu, národovectva a športu, aj keď mimo haly. Slovákov by som nevidela (myslím v televízii), ale však v ďalších fázach by som si to vynahradila.
Mocť byť dlhšie je viac ako potenciál ponúknuť viac. Ľudia boli z možných uchádzačov vylúčení preto- dosť dlho pred deadlinom- lebo neboli k dispozícii dosť dní. Budem tŕpnuť, či sa Slovensko neukáže ako krajina, ktorej už radšej nedajú organizovať ani haluškový deň krajín V4. Ak je prvoradé to, že niekto v podstate býva v Košiciach, má 10 dní komplet voľného času, tak nech pozvú celý Luník IX a v zástupe žobrúc ("Pani, prosím cukrík") nech odprevádza divákov na štadión. Je dobré mať veľké oči a požiadavky, vieru v ľudí, ochotu a v rozvinuté dobrovoľníctvo u nás (haha). Ale čakať, že sa každý uvoľní na 2 týždne z každodenných povinností kvôli tomu, aby si pred halou ticho hovoril „nevadí, všetko uvidím v zázname", to je utopické...Ale hádam sa to zvládne!
