Už v marci som vedela, že tieto prázdniny budú iné. Bolí to, ako nikdy nebolelo. Bude vďaka tomu, ako už dávno nebolo? To ťažko. Aj preto, že športu odzvonilo. Naučím sa iné veci (doučím sa francúzštinu a naučím sa variť..že haha). Naučím sa mať rada iné veci.. Napriek tomu, že to nemá zmysel, rozmýšľam o tom, aké mali byť tieto prázdniny, nech nie som frustrovaná len jedným smerom, tým ortopedickým, ako zvyčajne. Takto je to zdravšie.
Cez prázdniny som mohla:
1. Vidieť možno naposledy svojich spolužiakov na promóciách. A spomínať na utorňajšie promócie, na to, ako vyhlásili moju prácu za dobrú a hodnú finančného ocenenia. Aj keď môj školiteľ ju ohodnotil ako zlú a angažovanú, keď som mu doniesla jej koncept tri dni pred odovzdaním. Bohužiaľ, konštruktívna kritika prišla neskoro a angažovanou a hroznou moja práca ostala. Na štátniciach mi s úsmevom povedal, že ma komisia navrhne na cenu dekanky..Hm..Stalo sa, ďakujem. Mala by som nejaké pekné zelené krátke šaty, v ktorých by som vyzerala fajn. A opätky..Prežila by som.Aj keď by mi potom museli operovať asi aj členky..Teda nie, keby som tam mohla byť, to by sa nebola uskutočnila žiadna operácia..
2. Neísť na svoje promócie, lebo by som bola niekde v zahraničí. Toto leto som chcela ísť niekam robiť, čašníčiť. Pred dvomi rokmi to bolo skvelé. Prvýkrát za život som sa normálne že seriózne vážne opálila. Cudzinci boli super. Turisti boli príjemní a keď som sa usmiala, aj oni sa usmiali. Prípadne pohodili aj nejaké drobné, väčšie drobné. Ale pre to som sa neusmievala, fakt nie. Takmer dobýjať srdcia „klientov" bol výborný pocit. Mali ma radi si myslím. Na niektorých doteraz myslím. Bola som rada, že zvládam aspoň trojmesačnú prácu.. Aj teraz som chcela ísť robiť a mať súčasne pekné prázdniny hodné úsmevných spomienok. Pri mori sa to všetko dá skĺbiť. Viacero kamarátov je „vonku". Som mrcha, ale viac závidím, ako prajem. Ale som rada, že píšu a vedia, že ma zaujíma, čo píšu, ako sa majú..A naozaj že zaujíma, len menej, ako keď by som aj ja mohla niečo napísať...
3. Baviť sa. Hrať basket, plážový volejbal, streetbal, volejbal.. To bolo tiež vždy „ono". Ešte aj bicyklovanie a monitorovanie čohosi nie úplne určitého kvôli bakalárskej práci minulý rok v júli a auguste bolo fajn. A bicyklovanie pritom vôbec nemám rada. Dokonca aj minuloročná stresujúca prázdninová autoškola bola plnohodnotná vlastne...Aj keď okrem nacvičenej trasy z domu na stanicu, prípadne k nejakým kamarátom v rámci mesta, by som aj v súčasnosti niekam vyštartovala možno tak v život ohrozujúcej situácii. Teda teraz a asi ešte dosť dlho nemôžem jazdiť, lebo nemôžem zaťažiť nohu a vystresovať ju stláčaním spojky..Posledných pár letných prázdnin vždy o dačom bolo. Mierne povedané, s nadsázkou, som na sebe v určitom zmysle pracovala.
Už v marci som vedela, že tieto prázdniny budú iné.... Pamätala som si pooperačný stav spred troch rokov. Aj na operáciu. Ale až takúto nudu a zúfalstvo som si nepamätala...To bol vtedy školský rok a doma som bola iba desať dní. Potom, keď som mohla chodiť, s ortézou nastavenou na 30,60,70,90°, som sa rozptyľovala otrasným Brnom a štúdiom. Každý týždeň som išla domov na injekciu do kolena, že vyživovaciu...Ako keby to niečo vyriešilo...Paradoxne ma tešil častý návrat domov...Teraz som po operácii 4 dni..Už som videla všetky doteraz natočené časti Vampire diaries. Najprv že aká nuda, ale normálne je to pozerateľné..Dočítala som knihu, beletriu. Začala som čítať knihu od velikána evolučnej biológie, Richarda Dawkinsa..Úvodom je dobrá. Začala som pozerať časti Futuramy, ktoré som nemala ešte tú česť zhliadnuť..Aj zo starých sérií..Cool seriál, fakt hlboký a vtipný. Na máločom filmovom či seriálovom okrem Priateľov a Zúfalých manželiek sa dokážem smiať. A že ma dnes Futurama rozosmiala...no vďačnosť...Predtým som sa tak naozaj zasmiala asi len v pondelok v nemocnici, keď mi sestrička povedala, že mám teplotu 34,7°C. A hľadám na nete Twilight (Súmrak je to preložené?) po francúzsky...Teda včera som to hľadala asi dve a pol hodiny...Ale na každej stránke chcú odo mňa za to peniaze, neslýchané. Keby som chcela platiť, tak si kúpim knihu, nie to čítam na PC preboha.
Fakt je to ťažké..Ešte že moja pravá noha to zvláda. Do nabudúceho pondelka 26. nemôžem stúpiť na ľavú nohu. Včera som si ju udrela o posteľ a skoro ma chytil hysterický záchvat. Tak sa dúfam väzy netrhajú. Ani tie čerstvo vytvorené. Lebo ja taký mám a veľmi si ho túžim dopestovať do funkčného stavu...Aspoň nemáme rodinný dom a schody..To by ma po operácii museli vyložiť v predsieni a tam by som zotrvala dva týždne, do hlbších zákutí by som sa nedostala. V byte je to fajn.Okrem výletu na toaletu, k telke a k počítaču sa odmietam pohnúť. Aj to si pri všetkých týchto troch aktivitách zvážim, či je to ozaj nutné a či mi to stojí za námahu. Zdvihnúť nohu bolí..A trvá..a trvá. S tou stokilovou ortézou. Ale má krajší dizajn ako tá spred troch rokov. Jediný plnohodnotný pohyb, čo môžem ľavou nohou vykonávať, je extenzia a flexia chodidla. Časť kolena si necítim... Všetko to bude ešte trvať. A veľa bude treba. Trpezlivosť. Moju i okolitú. Silu. Moju. Snahu. Moju a mamkinu, ktorá mi nosí raňajky do postele (a obed a večeru a všetko ďalšie na gauč). Nejaké impulzy hodné postrehu, komentáru, úsmevu, myšlienky. Radosť a Pozitivizmus...Príde hádam s novým dňom..But it is not likely....
