Mňa zaujal jeden moment, odvážne nazvaný, experiment. Jednalo sa o malú časť jednej z aktivít, kedy sme deťom zadali na tablet dokresliť do stromu plody - jablká. Jediné obmedzenie bolo, aby tých jabĺčok nakreslili viac ako 10 a menej ako 20. Jednoduché.
A tak na strome začali vyrastať jabĺčka veľké, malé, červené i zelenšie, okrúhle aj zaujímavejších tvarov. Po malej chvíľke bol každý strom ozdobený.
Rozprávanie pokračovalo ďalej. Deti sa dozvedeli, že k stromu prišlo 5 detí a každý si zobral jabĺčka, niekto viac, iný menej. Ako už isto vaša predstavivosť tuší, úlohou bolo zistiť, koľko jabĺčok zostalo na strome.
Úloha zdanlivo jednoduchá (ale treba si predstaviť hlavičky druháčikov). Mňa ale zaujímali postupy, akými deti danú úlohu riešili.
Pestrosť riešenia bola cítiť z každej hlavičky. Spod čarodejníckych paličiek sa na ploche tabletu usmievali iné postupy, iné výpočty. Niekto si spočítal, koľko zobrali deti spolu, druhý odčitoval akoby si tie jablká deti brali postupne. Ďalší číselne operoval a matematicky spisoval hodnoty. Našli sa i takí, čo postupne mazali nakreslené plody. Vznikali i kreslené množiny. Každý mal možnosť dostať sa k správnemu výsledku sám. Veľmi zaujímavé boli i argumenty detí obhajujúce, prečo práve ten ich postup bol ten naj.
Ja ďakujem deťom, že mi pomohli riešiť množstvo úloh a prezradili mi svoju matematiku. Sem-tam predsa len uznali, že spolužiakovo riešenie je lepšie. A viete čo je na tom najlepšie? Že nás, učiteľov, pri tom vôbec nepotrebovali.
Autor: Miloš Bélik
